Je pondelkové sychravé poobedie. Sedím pri notebooku, zabalená do deky, hrá mi pomalá, ľahko depresívna hudba a na stole mám dvojité espresso, ktorého som sa už dve hodiny nedotkla. A aj keď sa v mojom živote nič zlé momentálne nedeje, som taká, nijaká. A je to úplne v poriadku.
Keď som sa odhodlala, že svoj život akýmsi spôsobom prekopem, z každej strany som počúvala, že mám byť optimistická. Uznávam, niekedy som bola až príliš negatívna, deprimovaná. Tak som teda pátrala po tom ako môžem byť lepšou verziou seba. Pozitívne citáty, šťastie v maličkostiach, úsmev od ucha k uchu. Znie to dobre. Ale definuje to šťastie a optimistickú osobnosť?
Snažila som sa vo všetkom negatívnom hľadať niečo krásne. V každej zlej situácie som sa snažila svoj mindset nastaviť tak aby som zbytočne neostala nahnevaná či smutná. Usmievala som sa cez slzy, predýchavala všetko len aby som bola v poriadku.
Veľmi rýchlo som si však uvedomila, že sa moja silou-mocou pozitívna energia vybila. Úplne, na nulu. Odrazu som opäť videla tú Viki, ktorá nad všetkým šomrala, nadávala, ktorú som sa snažila vytesniť.
Je potrebné nájsť v tom všetkom rovnováhu. Nech si hovorí kto chce čo chce, je v poriadku nebyť v poriadku.
Je úplne v poriadku mať zlý deň.
Je v pohode zanadávať si, poplakať si.
Je to len zlé obdobie, nie zlý život.
A to si uvedomujem aj posledné dva dni. Dni, kedy od rána nechávam žalúzie zatiahnuté, kedy v posteli ostávam o niečo dlhšie a možno si aj poplačem. Niekedy jednoducho netreba bojovať proti zlej nálade. V tomto uponáhľanom svete je viac než potrebné nájsť si čas aby sme vypli, vydýchli, vypustili to čo nás nevedomky ťaží.
Je fajn hľadať vo všetkom aj tú dobrú stránku veci, hľadať pozitíva, ale niekedy to jednoducho nejde.
A tak vyzerá aj môj dnešok.
Spomalila som, respektíve na chvíľu som sa úplne zastavila.
Možno k tomu dopomohlo sychravé, upršané počasie, možno bolesť hlavy, no mám pocit, že som to jednoducho potrebovala. Dala som si day-off, kedy mi celý deň hrá pomalá hudba okrem ktorej v byte počuť akurát tak moje bosé kroky po podlahe. Koniec koncov sa mi páčia tieto dni, kedy žaluzie ani nevyťahujem, pretože v takejto mojej súkromnej temnote mi je najlepšie. Nikam sa neponáhľam, nikto nie je doma a robím vážne len to čo chcem.
A prekvapivo, urobila som toho možno viac ako v iné dni. Zasadila som si ďalšie Echevérie do mušlí, tak ako vidíte na titulnej fotografii článku. Urobila som si poriadok vo veciach, fotila som, hodinku som venovala jóge, ďalšiu som obetovala tomuto článku. A po tom celom melancholickom dnešku sa mi na tvári objavil úsmev. Akoby mi odľahlo, či spadol kameň zo srdca. A dobre mi tak.
Nebojte sa zlých dní, melancholickej nálady, bezdôvodného smútku. Dôležité je nájsť v tom všetkom rovnováhu, tempo ktorým sa viete z takejto nálady dostať. Aj to je sebaláska. Zvládať negatívne chvíle.
Na záver pridávam jeden fakt nádherný song, ktorý som si úplne zamilovala a páči sa mi omnoho viac ako verzia, ktorá hrá v rádiách.
Komentáre
Zverejnenie komentára