Musím sa priznať, posledné tri týždne pre mňa boli peklom. Neviem si ich racionálne odôvodniť, no bolo mi vážne hrozne. Podpísalo sa to aj na mojom fyzickom zdraví, nakoľko som posledné dni preležala s horúčkou. Našťastie som mala dostatok času na ďalšie životné zmeny.
Trvalo mi veľmi dlho, kým som sa opäť začala tešiť zo všetkého čo mám, z možností, z každodenných maličkostí.
Jedného dňa, po všetkých tých tmavých týždňoch som do izby vpustila po dlhom čase svetlo. Vytiahla som žalúzie a uvedomila som si, ako veľmi milujem tie posledné, mäkké slnečné lúče. Ľúbim tie prechody dňa do noci, kedy obloha hrá všetkými farbami od oranžovej, cez ružovú a fialovú až do tmavej modrej. Len som tam tak stála za oknom, hľadela na tú nádheru a po lícach mi stekali slzy.
Až do tejto chvíle mi hlavou behali myšlienky o tom aká negatívna som, akým sklamaním som pre svoju rodinu, priateľov a známych. Videla som v zrkadle dievča so zlomenou dušou, bez štipky sebalásky, sebaúcty, slabú a nepeknú.
Lenže pri tom jednom západe slnka som si uvedomila, že potrebujem zmenu. Významnú, veľkú zmenu. Zmenu, pri ktorej sa nezmení len farba či strih vlasov, ale prekopem všetko od základov. Vedela som, že nepôjde o zmenu za jednu noc. Ide o proces, ktorý trvá. Trvá ešte stále, aj dnes, v tejto chvíli a dlho ešte trvať bude. No viem, že už teraz vidím pokrok.
Samozrejme, prvými zmenami prešli vlasy a to rovno na dve etapy. Prvou bol prechod na brunetku, čo som si úplne zamilovala. Druhou etapou bol moment, kedy mi kaderníčka odstrihla 15 centimetrov a absolútne to neľutujem. Odrazu som sa cítila voľnejšie a sama nechápem, prečo som tak veľmi chcela mať dlhé vlasy. No toto bola len vonkajšia zmena. Tá najdôležitejšia prichádzala zvnútra.
O nepokoji v duši
Jednou z mojich slabých stránok je nepokoj. Mala som veľký problém byť pokojná, kľudná. Vždy sa okolo mňa niečo dialo, dennodenné malé drámy, hádky, nervozita. Sama som si uvedomovala, že takto to ďalej jednoducho nepôjde. Začala som meditovať v takom mojom vlastnom ponímaní. Každý deň, prípadne vo chvíľach kedy som najviac napätá idem do ticha a svetla. Sadám, zatváram oči a len tak premýšľam. O celom dni. O tom čo je dobré. O dôvodoch prečo nemá zmysel míňať energiu na negativitu.
Naučila som sa dýchať takým upokojujúcim spôsobom o akom hovoril John Green v jednej svojej knihe. Nadýchnem sa zhlboka a vydychujem pomaly akoby som pred sebou mala sviečku, ktorej plamienok chcem len ohnúť a nesfúknuť.
O úzkosti
Dlho som so svojou úzkosťou nepracovala. Vždy som sa snažila jedine predýchavať čo bolo síce účinné, no nepredišlo to ďalším podobným panickým záchvatom. Našťastie som však narazila na dve úžasné knihy od Matta Haiga s názvom Reasons to Stay Alive a Notes on a Nervous Planet. A úprimne tieto knihy mi v niečom zmenili život. Trochu som pátrala a podarilo sa mi nájsť techniku na prekonávanie panických záchvatov s názvom grounding, alebo 5-4-3-2-1 technika. Pred prichádzajúcim panickým záchvatom je dobré odviesť pozornosť. Táto technika mi pomáha prísť na iné myšlienky, uzemniť sa, zamestnať myseľ niečím iným.
5-4-3-2-1 technika, a.k.a "grounding"
Nájsť 5 vecí, ktoré môžem vidieť.
Nájsť 4 veci, ktorých sa môžem dotknúť.
Nájsť 3 veci, ktoré môžem počuť.
Nájsť 2 veci, ktoré môžem ovoniať.
Nájsť 1 vec, ktorú môžem ochutnať.
Mentálne zdravie je zároveň s fyzickým to najdôležitejšie čo máme a presne preto je viac než potrebné venovať sa samej sebe na 110%. Konečne som našla odvahu, silu a vôľu riešiť svoje problémy a nič dôležitejšie pre mňa v tomto momente neexistuje, len sa uzdraviť.
O jeseni ako mojom najobľúbenejšom ročnom období
Jeseň je pre niekoho depresívnym, tmavým obdobím, no u mňa to akosi zázračne funguje naopak. Je to pre mňa najkrajšie obdobie, ktoré je akosi v rovnováhe. Aj zaprší a zafúka, ale je zároveň aj teplo a slnečno. Odvšadiaľ počúvame aké zlé je sychravé a daždivé počasie, no podľa mňa ide o stereotypný názor. V daždi si užívam cesty autobusom, pohľad z okna na ktoré dopadajú kvapky, ale aj prechádzku v gumákoch s dáždnikom. Všetko je to o uhle pohľadu. A preto sa snažím nájsť krásu aj v niečom takom, ako je upršané jesenné počasie.
Čo všetko sa v mojom živote zmenilo ?
Žijem akosi jednoduchšie. Nikam sa neponáhľam a ako je mojim zvykom, vždy prichádzam všade aspoň o 10 minút skôr. Nezabije ma to a mám dostatok času pripraviť sa na to čo ma čaká. O niečo lepšie si organizujem čas, všetko si zapisujem a môj diár je konečne o niečo uhľadnejší a zároveň plný všetkého čo potrebujem.
Na pracovnom stole si udržiavam poriadok a po novom mi tam spoločnosť robí nádherná echevéria (skalná ruža) a jej päť malých súrodencov, ktorých som si usadila na parapetu. Obklopenie sa rastlinami, či už živými alebo kytičkami ma vie stále rozveseliť a upokojiť. Príroda je viac terapeutická ako tušíme a musím priznať, že sadenie týchto mojich echevérii bolo vážne príjemne strávené poobedie.
Práve rastlinky mi tiež pomohli trochu viac sa zaujímať o prírodu, lepší spôsob žitia, o to čo jem a celkovo konečne prechádzam na ekologickejší spôsob žitia ku ktorému mi úplne najviac pomáha blog milovanej Bereniky http://www.simplyberenica.com/ od ktorej som si zakúpila aj šablónu tohto blogu, ktorá je úplne najkrajšia akú som kedy mala.
Viac fotím, pijem viac čaju, viac čítam. Viac času trávim relaxovaním a odpočinkom, no neprokrastinujem. Starám sa o seba ešte o niečo viac a dávam si všetku tú lásku, ktorú som dlhé roky tlačila do úzadia.
Je toho veľmi veľa čo sa zmenilo a mení, no musím uznať, že som šťastnejšia. Konečne o trochu viac pokojná, usmiata. Sú temné dni, sklamania a veľa takých ešte príde. Je v poriadku nebyť v poriadku. No je skvelé a krásne byť silnou a ostať silnou aj počas najhoršieho. Dá sa to. Len treba chcieť. :)
Komentáre
Zverejnenie komentára