Najprv sama (so) sebou

Naivne som dúfala, že k rozchodu nedôjde. Stále som slepo dúfala, že to nejako zachránime, že sa to dá dokopy. A aj napriek tomu, že prešlo 9 mesiacov, chcem o tom hovoriť. Pretože niekomu to môže pomôcť.
Bolo viacero "rozchodov", ktoré boli skôr len dočasným výsledkom hádky a stačilo pár dní na to aby sme sa tvárili, že sa nič nestalo. Avšak prišiel rozchod, ktorý bol tým pravým, finálnym.

Nebolo to ako vo filme, v ktorom si niekto zbalí počas hádky svoje veci, tresne dverami a už sa nevráti. Bolo to tiché, pomalé, a dokonca aj s úsmevom. Sedeli sme v malej útulnej kaviarni v Košiciach, len ja a on. Vonku svietilo slnko, čerešňové stromy boli krásne rozkvitnuté. Sedel oproti mne na drevenej stoličke, opretý lakťami o stôl, a snažil sa vyhnúť niekoľkým slnečným lúčom žiariacim cez okno. V rukách som držala pohár kávy a dúfala, že nakoniec bude všetko dobré.

Celý ten čas som si obzerala jeho tvár akoby to malo byť posledný krát čo ho vidím takého pokojného, vyrovnaného, usmiateho. Snažila som si zapamätať každú maličkosť, pehy na nose, hlboké hnedé oči, strapaté hnedé vlasy a stisnuté pery. Aj napriek tomu som však mala pocit, že predo mnou sedí už úplne iný, cudzí človek.
   

Rozprávali sme sa o všetkom ako starí známi, ktorí sa dlhší čas nevideli. No celé mi to pripadalo akési chladné. Pár krát som ho chytila za ruku, preplietla svoje prsty s tými jeho, no po chvíľke som ho pustila. Cítila som, že mu to nie je príjemné.
     

Vedela som, že tu to končí. Mala som slzy na krajíčku, no aj cez to všetko som nevedela potlačiť úsmev. Bola som šťastná. Obaja sme boli tam kde sme byť chceli. Mali sme skvelú prácu, skvelých priateľov a úžasné leto pred nami. A hlavne, boli sme od seba dostatočne ďaleko na to, aby nás rozchod nebolel tak veľmi. Rozlúčili sme sa objatím, najdlhším za posledné mesiace. Keď som kráčala na zastávku, už som sa za ním neobzrela.
    

Avšak tá bolesť prišla ešte v ten večer. Netuším koľko nocí som preplakala, neviem koľko krát som sedela na balkóne pod hviezdami a priala si, aby som vrátila čas. Steny mojej izby si vypočuli toľko prosieb a zažili toľko úderov päsťou, že to ani nedokážem zrátať.
    

Nakoniec som sa dostala do momentu, kedy som už nedokázala plakať, prosiť ani udierať. Len to bolelo. Cítila som prázdnotu, hotové vákuum v ktorom som sa nedokázala nadýchnuť. Triasli sa mi ruky, všetko mi padalo a nadobudla som pocit, že som tým najhorším človekom na svete. Netuším ako dlho tento moment trval, mohol to byť približne mesiac. Z ničoho nič som cítila už len slzy v očiach a vedela som, že je zle.

Našťastie prišiel deň, kedy som sa zhlboka nadýchla a usmiala. V ten deň zo mňa akoby niečo spadlo. Kameň zo srdca ? Možno. No postupne som prestávala byť troskou akou som sa stala. Začala som na sebe opäť pracovať, viac než kedykoľvek predtým.

Sledujem len to čo ma teší, som v kontakte len s tými, ktorí mi neubližujú poza chrbát. Píšem si sama pre seba do diárov, poznámok, na papieriky. Všetko čo mi napadne, každú myšlienku, pozitívnu aj negatívnu. Opäť kreslím a maľujem, opäť trávim viac času v prírode.

No predovšetkým som sa opäť zaľúbila. Tentokrát sama do seba. Po veľmi dlhej dobe viem samú seba pochváliť, cítiť sa hrdo, či dokonca sa pozrieť do zrkadla. Uvedomila som si, že predtým ako budem chcieť byť s niekým iným, musím sa dať dokopy sama so sebou.

Ide o veľmi pomalý proces. Stále sú dni, kedy je všetko hore nohami, kedy mi chýba niekto, kto by ma objal a zašepkal, že všetko bude dobré. Stále sa niekedy zobudím na to, že natiahnem ruku a vedľa mňa nikto nie je. No je to v poriadku. Kto by po piatich rokoch vzťahu čakal, že budem do mesiaca šťastná, spokojná a vyrovnaná ? Nehovorím, niekto sa zotaví rýchlejšie ako by chcel, no každý to jednoducho máme inak.

Môžem však povedať, že v tejto chvíli, v tomto životnom období, som o niečo šťastnejšia a som tam kde mám byť.