1/366

Je streda. Vyzerá ako každá iná, akurát je sviatok a ulicou kráča len zopár ľudí. Sedím pri notebooku, ako každý bežný deň, no v niečom je dnešok jednoducho iný. Výnimočný. Krajší.

Veľmi som bojovala proti nejakým návratom k blogovaniu. Stále ma desilo, že upadnem akurát späť k písaniu o kozmetike a aj napriek mojim (ne)úspešným návratom, som to stále dookola nakoniec zavrhla.

Písať som však neprestala. Do diárov, na papiere, do poznámok v počítači. Všade kde to len šlo. No niekde vnútri som mala obrovskú paniku z toho, že by som mala písať verejne aj napriek tomu, že som veľmi chcela. Mala som potrebu vykričať všetky svoje pocity a myšlienky niekam, niekomu.

To, či som späť natrvalo, povedať nedokážem. Koniec koncov, nič nie je trvalé. A tak ako som skončila s predchádzajúcimi blogmi, môžem skončiť aj s týmto. No teraz je niečo inak. Nie len to, že začala nová dekáda. Udiali sa však isté zmeny, ktoré ma opäť posadili ku klávesnici. Zmeny, ktoré ma opäť donútili písať na jeden nádych, bez prestávky, plynulo.

Lenže, to všetko nie je len výplodom toho, že začal nový rok. Už dávno neverím v kúzelnú formulku "New Year, new me". Všetky zmeny začali dávnejšie. V deň, kedy som si uvedomila, že potrebujem pomoc.

Bol máj, bola som po rozchode a prepuklo u mňa niečo, čomu sa hovorí panické ataky. Predtým som podobné stavy mávala, no neprisudzovala som im až takú váhu, ako v ten deň. Celkovo som začínala mať pocit, že je niečo zle. Nesmiala som sa tak ako predtým, každému som sa so všetkým len sťažovala, bola som prehnane negatívna (čo mi v istej miere ostalo doteraz) a postupne som sa akýmsi zvláštnym spôsobom začala vzďaľovať. Svoje sociálne siete som plnila nezmyselnými príspevkami, iné som úplne vyčistila. Nebola som sebou. Nebola som nikým. Istým spôsobom som volala o pomoc, ktorá neprichádzala, pretože môjmu volaniu nikto nerozumel. Ani ja sama.

Záchvat paniky, či panický atak, bol pre mňa momentom, kedy som myslela, že je koniec. Nedokázala som sa nadýchnuť, sedela som na dlažbe v kúpeľni, lapala po dychu a plakala. Z ničoho nič som sa úplne rozpadla, nedokázala som ani len zakričať na svoju kamarátku, ktorá bola len o poschodie vyššie. Myšlienky vírili neskutočným spôsobom, pri ktorom som dúfala len v absolútne ticho. Bolo to akoby po mne kričalo naraz množstvo ľudí, všetky tie veci, ktoré som si vypočula už dávno predtým. A odrazu v tom víre všetkého prišlo to vysnívané ticho, a odrazu som to bola opäť ja, schúlená v rohu kúpeľni, predýchavajúc všetko čo sa práve udialo.

Bol to moment (subjektívna hodina, reálnych 5 minút), kedy som si uvedomila, ako veľmi potrebujem pomoc. Nie od priateľov, nie od seba či internetu. Odbornú pomoc. Na to čo sa udialo, som bola aj ja prikrátka.

Veľkú časť práce som odviedla hlavne ja. Pretože samozrejme, tak to byť musí. Psychológ vás nevylieči, ak to nebudete sami chcieť. No dokáže veľmi pomôcť. A tak sa aj stalo. Najviac som si túto moju drinu uvedomovala v lete. Trávila som veľmi veľa času s priateľmi, mimo Košíc, na táboroch. Žila som na 110% a uvedomovala som si, že takto to môže byť stále. Samozrejme, boli aj ťažšie dni, dni kedy som sa cítila nepochopená či osamelá. No vystriedali ich tie krajšie. Slnečné, plné smiechu, vína, vody. Odrazu som sa ocitla na konci leta, 22-ročná, s mnohými "tan lines", spálenými ramenami a lícami, svetlejšími vlasmi, chudšia a viditeľne iná. Následne prišiel deň, kedy som urobila ďalšiu razantnú zmenu, a bola som krátkovlasá brunetka. A aj keď som sa opäť necítila najlepšie, vedela som, že takto to malo byť.

Trvalo mi ďalších niekoľko mesiacov, kým som sa dostala k momentu, kedy som sedela v izbe a nechala sa presviedčať mojou najlepšou priateľkou, Alex, aby som sa ku psychologičke objednala. Sedela som v prázdnom byte, roztrasená, so slzami na krajíčku, zatiaľ čo ma vydierala, že spolu pôjdeme na turnus ak sa objednám. A za to "vydieranie" jej budem nadovšetko vďačná. Pretože pomohlo. Po hodinách nervozity som konečne zavolala, dohodla termín a ostalo mi už len čakať. Už to bol moment, ktorý ma v niečom posunul a zmenil. Bola som na seba hrdá, že som to dokázala. Aj takáto drobnosť bola pre mňa určitým krokom vpred, ktorým som dokázala sama sebe, že to zvládnem.

A tak som tu. Opäť pri notebooku, s pohárom kávy, v prvý deň roku 2020. Aj keď som svoju "cestu" začala už v októbri, dnešok je pre mňa začiatkom niečoho nového. Mojim dňom 1., štartom a obrovskou, najväčšou výzvou.

Viem, že som na veľmi dlhej ceste za uzdravením. Viem, že to nebude v žiadnom ohľade jednoduché, či krásne. Lenže jedno viem už teraz. Že to bude úspešná cesta. Nekonečná, náročná, no čakajú ma úspechy. Každodenné malé víťazstvá, či už pôjde o to, že dokážem vstať z postele či vyjsť na ulicu. Aj napriek tomu som na seba už teraz hrdá.

Týmto blogom nechcem vyvolať to, aby ma niekto ľutoval, či súcitil so mnou. Chcem však o svojej ceste povedať svetu. Na rovinu, úprimne. Pretože môžem. Pretože každý z nás je istým spôsobom "attention seeker" a nie je na tom nič zlé. Nie je hanba povedať o svojom trápení či malých víťazstvách. Nie je nič zlé na tom, deliť sa so svetom. Samozrejme, vo svete sa dejú aj horšie veci ako je mentálne (ne)zdravie jednej malej ženy z nejakých Košíc. No chcem písať. Tvoriť. Posúvať svoje myšlienky, či už vážnym alebo vtipnejším spôsobom. Chcem fotiť bežné momenty môjho dňa a zdieľať to s ostatnými.

Mnohí moji priatelia mi nie sú nablízku. Sú v iných mestách, krajinách, či dokonca na inom kontinente. Bohužiaľ im nedokážem dať toľko času ako by som chcela, a ani oni mne. Práve preto píšem. A práve z toho dôvodu vznikol  tento môj blog. Aby som bola bližšie k tým, ktorí ma vidia len cez displej mobilu či notebooku. Aby som im aspoň týmto spôsobom dala ten čas, ktorý im nemôžem dať inak.

Netuším, ako sa tento blog vyvinie. Bude plný fotiek, hádam aj plný článkov, no predovšetkým bude úprimný. Nemienim sa už skrývať a tabuizovať to, čo sa mi deje. Chcem byť sebou, vo všetkých ohľadoch. No hlavne chcem byť lepšou osobou. Pozitívnejšou. Subjektívne šťastnejšou. A viem, že na to mám. Pretože mám okolo seba ľudí, ktorých bezvýhradne ľúbim a ktorí ma bezpodmienečne prijali. Ktorí za to stoja. A ktorí so mnou touto cestou už nejaký čas idú a podporujú ma. Za to som im nesmierne vďačná, pretože pracujú na mne so mnou, aj keď si to neuvedomujú.

Tento rok ma čaká nenormálne veľa výziev. Bakalárka, štátnice, snáď nová škola a snáď Trnava. Nová práca, noví ľudia. Nová hudba, nové filmy, (koncert the 1975 v októbri, vo Viedni, s mojou najdrahšou Ivkou, na čo sa neskutočne teším!). Všetko je nové. Svet je iný. Mení sa každým dňom a spolu s ním sa mením aj ja. No už z toho všetkého necítim až takú úzkosť. Konečne to beriem ako výzvu. Ako niečo, čo ma poháňa vpred.

Tak teda, poďme na to. Som späť. Konečne sama sebou.

2020, prvý z 12 mesiacov, prvý z 366 dní. A každý jeden bude stáť za to, sľubujem.