O veľkých maličkostiach

Tie najkrajšie a najmilšie spomienky môjho detstva sa skladajú z momentov, ktoré vďakabohu neboli postavené na materiálnych veciach. Samozrejme, mala som svoje obľúbené hračky, bábiky, stále som v obchode pokukovala čo ešte by som chcela, tak ako všetky iné deti.


No skôr si spomínam na to čo ma vážne tešilo. Odmalička som zbožňovala kvety, hlavne tie lúčne. Vždy som mala ruky od púpavového peľu, stále som si robila kytičky lúčnych kvetín a doma som z oblečenia vždy vytriasla nejaké tie listy či kvietky. Aj tu pred sebou mám fotku malej, asi trojročnej Viki, na tráve medzi púpavami. Ako inak, úplne vysmiata. Kvety ma tešia dodnes a tak ako vtedy, aj dnes by som bola ochotná vrhnúť sa do záhradky pri bloku a ukradnúť si odtiaľ pivonku či ružu. Aj napriek zlým pohľadom starších susedov, či hmyzu, ktorého sa (okrem motýľov) dosť desím.

Taktiež si spomínam na množstvo výletov s rodičmi, dlhé cesty autom, kedy som sedela nalepená na okne a sledovala ako sa strieda príroda s mestami a dedinami. Ako staršia som sa niekoľko krát zamyslela nad tým, či existuje miesto na lúke, kde predtým nikto iný nestál a či by som bola vážne prvá. Viem, že by mi to do života nič nedalo, no bola to v tej chvíli veľmi pekná myšlienka, ktorú nosím stále niekde v mojej mysli. Dodnes pri každej ceste vlakom preferujem pohľad von. Nie len kvôli úzkosti a nepríjemným pocitom z ľudí okolo mňa, ale kvôli tomu, koľko krásy sa ukrýva tam vonku.

S tým ako moja nemateriálna závislosť súvisí cestovanie. Neviem, či vôbec môžem samú seba nazvať cestovateľkou, no milujem objavovať nové miesta. Kráčať novými mestami, lesmi, lúkami. Fotiť si každý nový výhľad a západ slnka, len preto lebo môžem. Jasné, nikdy tie fotky nevyužijem, no keď sa na ne spätne pozriem, nesú v sebe spomienky, ktoré sú niekedy tým najcennejším čo mi po niektorých ľuďoch ostalo. Ale to je na inú tému.

Ako som rástla, nejako som toto nadšenie z prírody, maličkostí a nehmotných vecí zanedbala a vypustila z hlavy. Mala som množstvo iných starostí, zaujímalo ma to materiálne, aby som nebola iná, či vytláčaná z davu. Jednoducho som sa snažila zapadnúť medzi ostatných. S odstupom času si uvedomujem, že mi to nikdy veľmi nešlo. A vlastne som za to aj rada.

Aj napriek tomu, že som sa stala závislá na tom materiálnom, ostala som "snílkom". Pri každej padajúcej hviezde som prekrížila prsty a prosila o veci, ktoré mi nikto nemohol len tak kúpiť či dať. Kým si iné dievčatá priali mať nový iPhone, ja som si želala mať kamarátku, ktorá to so mnou nevzdá.

Po všetkých tých sklamaniach a "zážitkoch" s údajnými kamarátmi a kamarátkami som si vybudovala až nezdravú nedôveru voči ľuďom.

V istom období som sa prestala zdôverovať aj tým najbližším so svojimi problémami a trápeniami, lebo ich vonkoncom nezaujímali. A úprimne, nezaujímajú ich dodnes. No tie ich som si musela vždy vypočuť, či boli menšie alebo väčšie. Držala som hubu a krok s ľuďmi, ktorí zo mňa ťahali čo sa dalo. Vedeli, že dám prvé aj posledné aby som ich potešila. Bola som ten typ človeka, čo dá darček aj v bežný deň, len aby niekoho potešil. Nie, nekupovala som si kamarátov, ale ak už som nejakých mala, rada som ich prekvapila a potešila.

Časom som však začala byť akási paranoidná, čo mi ostalo aj doteraz. Pri každom novom známom či známej ma po niekoľkých dňoch prepadnú tie isté myšlienky. Čo ak je ku mne neúprimný ? Čo ak mi klame ? Čo ak mu na mne absolútne nezáleží ? Čo ak moje tajomstvá posúva ďalej ? Čo ak...

Takéto "čo ak" sa mi podarilo prekonať len pri niektorých ľuďoch a myslím si, že je to tak správne.

Posledné mesiace sa snažím tejto všetkej negativity zbaviť najviac ako to len ide. Uvedomila som si, že ma ešte stále tešia tie isté maličkosti ako keď som bola malá. Vrátila som sa na úplný začiatok všetkého.

Začala som viac fotiť, viac si zapisovať svoje myšlienky. Sústreďujem sa na úplné drobnôstky v mojom živote, či už ide o spomínanú nočnú oblohu, alebo západy slnka. Tešia ma pradúce mačiatka, horká čokoláda, každá spadnutá hviezda a fialovo oranžové nebo pri západe či východe slnka. Svetlá pouličných lámp, analógy, krásne šálky a rôzne príchute čajov. Objatia. Bozky na čelo. Postrapatenie vlasov.

Ticho o tretej ráno, keď pijem kávu, na cudzom mieste s úplne cudzími ľuďmi, ktorí sú mi v tom momente rodinou.

Tieto maličkosti sú nenahraditeľné. A viac než dôležité.

Len vďaka nim sa viem opäť tešiť zo života o niečo viac.