V tomto príbehu sa princezná zachráni sama

Dúfala som, že po rozchode budem v poriadku natrvalo. Najhoršie som mala za sebou, preplakané noci skončili. Bol jún, a aj na mňa konečne na chvíľu svietilo slnko aj v tom prenesenom význame.


S odstupom času si uvedomujem, že som bola o dosť zraniteľnejšia a hlavne osamelá. Dalo sa očakávať, že ak príde niekto, kto mi poskytne otvorenú náruč a pochopenie, nebudem váhať. A budem opäť tak trošku naivná, zasnívaná. Long story short - v júni sa mi do života priplietol niekto, kto túto moju osamelosť aj na diaľku dokázal na chvíľu zahojiť. Tak ako prišiel, tak aj bohužiaľ odišiel.

Bola som však sama sebou milo prekvapená, že som nerobila scény. A nech mi hlavou preletelo milión vecí, ktoré som mu mohla napísať, len som mu popriala všetko dobré a stiahla som sa viacmenej do úzadia. Nebol to žiaden vzťah, no akýmsi spôsobom po sebe zanechal stopu a hlavne veľa slov, ktoré sa mi zaryli veľmi hlboko do pamäte a donútili ma prehodnotiť viacero vecí. A podobný scenár sa zopakoval ešte raz. Vtedy som si uvedomila, že toho mám na určitý čas jednoducho dosť.

Aj vďaka takejto skúsenosti som pochopila, že nie je žiadna hanba byť sama, single, slobodná, respektíve teda bez partnera (tieto slová neuznávam a k tomu sa tiež o niekoľko riadkov nižšie vyjadrím). Čo je na tomto statuse zlé, sú akurát nespočetné otázky rodinných príslušníkov.

Máš niekoho ? Ako je možné, že nie ? Neklameš nám ? Taká pekná, taká mladá a sama ? Neverím, že ťa nikto nechce. Veď vy sa ešte dáte dokopy.

Lenže, je úplne v poriadku nemať nikoho. Niekedy to môže byť dokonca výhodou.

Nemôžeme sa fixovať na ľudí. Nech to znie akokoľvek zle, je to bohužiaľ tak. Aj v rodine, aj vo vzťahu musíme byť jeden pre druhého a zároveň sebestační. Vzťahy končia, ľudia sa rozvádzajú, rozchádzajú, ba dokonca aj umierajú. Tak to jednoducho je a nikdy to nezmeníme. Ale samozrejme, nech robíme čokoľvek, vždy sa nakoniec namotáme a odísť nie je ľahké. Ani ostať opustenou.

A najťažšie na tom je začať nanovo. Hlavne po dlhšom vzťahu. Nanovo zdieľať svoje tajomstvá s niekým, nanovo objavovať život toho druhého. Odznova niekoho urobiť stredobodom svojho malého vesmíru. Zvykať si. Učiť sa fungovať vo vzťahu. Prijať úplne iného človeka, s inými návykmi, inou osobnosťou. Opäť sa zacykliť do toho všetkého. Je to ťažké, no zároveň aj krásne.

Ten pocit, keď do toho všetkého opäť padáme, je jednoducho pekný. A o to ťažšie je potom štverať sa nahor v prípade ak to nevyjde.

Počas vzťahu ale aj po rozchode som bola fixovaná na to byť s niekým. A možno práve preto sa pre status "bez partnera" používajú také nezmyselné slová ako sama či slobodná. Ľudia sú závislí na iných ľuďoch a preto si vymysleli takéto pomenovanie.

Presne preto sa musíme učiť byť aspoň čiastočne nezávislí vo vzťahu. Samozrejme, byť s niekým vyžaduje určitý typ závislosti, no nemôžeme na partnerovi založiť celý svoj život. Musíme nájsť zlatú strednú cestu, rovnováhu vzťahu v ktorom budeme mať svoju slobodu.

Som slobodná. A bola som slobodná aj keď som bola vo vzťahu. Pretože sloboda neznamená byť bez partnera. Sloboda znamená, že aj keď mám partnera, môžem ísť kam chcem, kedy chcem a s kým chcem. Vzťah nie je obmedzením. A ani láska nie je. A ak je, tak to potom nie je dobrý vzťah. Samozrejme, podvádzanie vo vzťahu je na inú debatu a môžem byť rada, že s tým nemám osobnú skúsenosť. Aj vtedy však ide o slobodné rozhodnutie človeka. Bohužiaľ, c'est la vie.

Nie som sama. A aj keď nemám partnera, nie som sama.

Mám seba.

A mám priateľov.

Nemôžem povedať, že som so všetkým úplne vyrovnaná. Aj napriek tomu, že prešlo takmer 10 mesiacov, stále prídu slabé návaly samoty. Stále sa prichytím ako mi chýbajú tie objatia a všetko okolo toho. Teraz už ale viem, čo od nasledujúceho vzťahu chcem. Nezakladám si na výzore, nikdy som taká nebola. No potrebujem rovnocenného partnera, ktorý bude chápať ako na tom som a že to so mnou nie je ľahké. Popravde, s nikým to nie je jednoduché, ale viem, že so mnou to je niekedy ako na horskej dráhe, ktorá z času na čas ide voľným pádom nadol.

Uvedomujem si, že život nie je v žiadnom ohľade rozprávkový. Že nepríde zo dňa na deň niekto, kto ma dvihne zo zeme a ostane tu so mnou dokonca. Možno prejdú tri, štyri či desať vzťahov kým nájdem niekoho, s kým ostanem dlhšie.

Ale viem, že niekde, tam vonku, je on.

Ten, ktorý mi prevráti život od základov, s kým sa budem opäť smiať, navštevovať kaviarne ruka v ruke a zdieľať slúchadlá vo vlaku cestou na všetky tie miesta, ktoré som ešte nestihla vidieť. Ten, koho budem ustavične otravovať nezmyselnými vtipmi, hudbou ktorú nepočúva a s foťákom v ruke. Zatiaľ tu nie je, alebo o ňom neviem...

No dovtedy som tu ja. Tá, ktorá sa v tomto príbehu, z pomyselnej "veži", zachránila sama.