from Košice, Slovensko

Milá úzkosť a drahá depresia...

...vzali ste mi toho už viac než dosť. Vzali ste mi príležitosti, zážitky, možnosti a čiastočne aj nádej. Ale aj tak vám už za žiadnych okolností nedovolím vyhrať. Nemôžem vám to dovoliť.



Psychické zdravie je dôležité a pre mňa je podstatné a vlastne aj celkom nápomocné, aby som svoje myšlienky či emócie dala von. O týchto veciach celkom rada píšem, pretože si na základe reakcií uvedomujem, že nie som sama. Že nie som jediná s takým problémom a hlavne, že v tom celom nie som sama. Je to pre mňa taká malá psychohygiena, taký výkrik do tmy, z ktorej sa mi vždy vráti akýsi lúč svetla, ktorý ma vracia do tých lepších zajtrajškov. Znie to trochu viac poeticky ako by som chcela, no aj keď nerada zdieľam to negatívne zo života, vždy mi to pritiahne do života niekoho, kto si možno prešiel niečím podobným a vie mi poradiť ako to zvládnuť.

Popravde to, že zdieľam veci týkajúce sa mojej diagnózy ma tak trochu očisťuje. V žiadnom prípade to nie je túžba po pozornosti. Snažím sa dať najavo, že aj napriek tomu, že mi niečo je, život sa pre mňa neskončil. Stále som silnejšia ako to čo sa mi pokúsilo ublížiť. A stále silnejšia budem. Jednoducho v to verím. A už vôbec to všetko nepíšem preto, aby ma niekto ľutoval. Je to moja malá spoveď, moje malé očistenie sa od toho čo ma ťaží.

Do určitého životného obdobia som ani len netušila, že mám problém hlbší ako len to, že so mnou nebolo zaobchádzané dobre určitými ľuďmi. Dávala som to za vinu len a len samej sebe, tomu aká som a hlavne, brala som to všetko tak, že som si to vlastne zaslúžila. Som trochu zložitejšia povaha a osobnosť, takže som to brala ako trest. Trest za to, že som nie vždy bola svojou najlepšou verziou.

Prešli mesiace, prešli roky a také moje subjektívne utrpenie sa stupňovalo. Trápila som sa. Aj keď som na internete či pri mojich priateľoch pôsobila ako vyrovnaná, vnútri som bola zlomená. Vedela som, že niečo nie je dobre. Ale neriešila som to. Myslela som si, že je v poriadku trpieť, nenávidieť seba a svet. Niečo mi však hovorilo, že takto by to asi fakt nemalo byť. Že nie je práve dobré vstávať s tým, že ľutujem, že som sa vôbec zobudila. 

Long story short, pomoc som našla. V októbri som sa dostala ku psychologičke. A som u nej dodnes. A bolo to to najlepšie rozhodnutie aké som mohla urobiť. Diagnóza? F43.2 Adaptačná porucha. 

Našla som pomoc, ktorú som potrebovala. Nie v terapii. Nie v psychologičke. Ale vďaka nej som ju objavila sama v sebe. Ona tam totiž vždy bola. Ako taký malý hlások, ktorý ma nútil každý deň vyjsť z postele. Aj v dni, kedy by som najradšej ostávala len v tme. 

Boli dni, kedy som len ležala s mobilom, ignorujúc správy priateľov. Prípadne som odpisovala len nejaké hlúposti, aby nikto neprišiel na to, že mi je nanič. Celé hodiny som hľadela do steny, so slúchadlami. Nezmohla som sa na plač, nezmohla som sa na akékoľvek prejavy emócií. No ten malý hlások, do ktorého som sa započúvala, mi jednoducho povedal, že by bolo načase vstať. 

Ani po mnohých mesiacoch som nebola vyrovnaná s rozchodom. Nešlo o to, že by som sa k danému človeku potrebovala vrátiť. Šlo o to, že som ho stratila. Odišiel a vzal si so sebou kúsok mňa, ktorý mi nikto nevráti. A bolelo to. Sakramentsky. 

Počas tejto celej karantény som začala byť opäť konfrontovaná tým čo cítim a čo si myslím. 

Popri školských povinnostiach mám odrazu času viac než dosť a prišli dni, kedy ma to celé dobehlo. Kedy som sa opäť začala topiť v tom všetkom čo som nosila vo svojich myšlienkach. No tento krát som to zvládla. Neutopila som sa. Nestiahla som sa na pomyselné dno. A myslím si, že môžem konečne na rovinu povedať, že som vyhrala.

Vyhrala som nad myšlienkami, ktoré ma ťažili.
Vyhrala som nad všetkými tými klamstvami, ktoré mi moja depresia bez prestávky našepkávala.
Vyhrala som nad obavami, ktoré mi úzkosť nosila každú minútu môjho života.
Vyhrala som nad čímkoľvek čo sa ma snažilo zničiť.

Po mnohých rokoch už nemusím ukrývať ruky pod rukávmi kvôli jazvám. Z tých mnohých vidím už len dve, a aj tie len veľmi slabo. A aj tie už neskrývam. Ide o maličkosť pre niekoho, kto si tým neprešiel, no pre mňa to je obrovský krok k "sebaláske". Nevysvetľujem dôvod prečo vznikli, pretože to nikomu nie som dlžná.


Už sa nehanbím sa za to, aká som. 
Nehanbím sa za svoj úsmev, za svoju pleť, za svoju váhu, za svoj vzhľad či výzor. 
Som sebou.
A za to by sa nikdy nikto hanbiť nemal.

Už sa neskrývam. 
Nemám na to najmenší dôvod. 

Teraz, po mnohých rokoch, mnohých článkoch môžem úprimne povedať, že som sama sebou. Zaľúbená do seba. Tak ako nikdy predtým. A to je pre mňa najväčšie víťazstvo zo všetkých. Opäť sa naplno teším zo slnečných lúčov, ale aj z nočnej oblohy. Začala som viac fotiť, viac písať a tvoriť. Začala som robiť veci naplno a predsa svojim tempom. Objavila som vo všetkom úplnú rovnováhu. Znovuobjavila som lásku k maličkostiam. K hudbe. K blogu. K ľuďom.

Musím priznať, že sa mi tento článok písal ťažšie ako som čakala. Otvorila som ním mnohé moje spomienky na obdobia, ktoré neboli najľahšie. No potrebovala som adresovať veci na rovinu. Také ako sú. Dlho som totiž nebola vážne šťastná. Posledných niekoľko rokov som strávila v akejsi osobnej tme, za zatiahnutými žalúziami, s výkrikmi o pomoc, ktoré nikto nepočul či nevidel. 

Nikdy nie je hanba hľadať pomoc. Ani o ňu volať. Z plných pľúc, tak nahlas ako sa len dá.

Tá pomoc tam je. Skrýva sa v ľuďoch, ktorí sa o nás zaujímajú. Skrýva sa v odborníkoch, psychológoch, v dobrých ľuďoch ktorí pomáhajú. Ukrýva sa aj v každom z nás. V tom tichom hlásku, ktorý nám šeptá, že niečo nie je v poriadku. Len sa treba započúvať o trochu viac. 

Diagnóza vôbec nie je to, čo som od psychologičky dostala. Nedefinuje ma. Ja nie som mojim problémom, ale mám problém. Problém, ktorý nie je bezvýchodiskovou situáciou, no dá sa riešiť. Problém, ktorý ma už nenúti ukrývať sa a hanbiť sa za to čo robím. 

Samozrejme, nie vždy je všetko ideálne. Sú dni, kedy mi je jednoducho nanič. No naučila som sa, kedy ich mám očakávať a hlavne, ako s nimi bojovať. Lebo niekedy je "boj" aj to, že to celé nechám prehrmieť. Pretože teraz už viem, že tak ako tie dni prídu, tak aj odídu. Vždy. Hlavne mám však okolo seba ľudí, na ktorých sa môžem spoľahnúť. Ktorí už vedia ako na to, aká som a ako pomôcť. A za to som nekonečne vďačná. Aj za vás, ktorí čítate tento článok. 

 

6 komentárov

  1. Človek, ktorý si neprešiel niečím podobným snáď ani nevie relevantne prispieť k podobnej spovedi. To, že vyššie napísané slová v tebe môžu oživiť bolestivé spomienky, no aj napriek tomu si túto "časť" seba dokázala zdieľať s nami, vypovedá o tvojej sile. Nepoznám presne tvoju background story, no boj s vlastnou mysľou môže byť intenzívným a zároveň krehkým procesom. Verím, že už si tú ťažšiu časť tejto skúsenosti preklenula, a ako sama píšeš, už sa posúvaš iba vpred za sebaláskou a uvedomelosťou, čo sa tvojich myšlienok a pocitov týka. 💛 Prajem ti, aby ťa na tejto ceste čakal už len vzostup. 🙏🏼 Taktiež ďakujem, že si sa podelila o tieto krásne riadky. Som si istá, že vďaka nim nadobudne veľa ľudí odvahu a kuráž, ak si prechádzajú niečím podobným. 💛

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Děkuji za tenhle článek.. Nepřála bych nikomu, aby si podobným prošel, bohužel ne každý se ale do člověka s takovým kamenem na duši dokáže vcítit. Každý, kdo si prošel podobným tmavým obdobím je člověk s obrovskou sílou. A ve chvíli, kdy se v jeho životě opět rozsvítí slunce, dodává tu sílu ostatním. Tobě přeji, aby jsi už šla jen dopředu a bylo ti jen dobře. A buď na sebe pyšná, protože já jsem <3 Sama si procházím něčím podobným a podobné články mi dodávají sílu. Protože zdaleka ještě nemám vyhráno. Děkuji <3

    Pauline's Tiny World

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Veľmi krásne Viki. Si silná, veľmi ťa obdivujem a hlavne raz dúfam, že budem v takom štádiu ako ty a budem sa cítiť dobre.
    Keep going girl, you are amazing.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Si jedna z najsilnejších ľudí, ktorých poznám. Ocitnúť sa zrazu v situácii, kedy človek nevie, kam ďalej, niečo ho ťahá ku dnu a on netuší, ako sa tej záťaže zbaviť, nie je vôbec jednoduché. A to hovorím z vlastných skúseností. A ešte o tom hovoriť takto verejne pred všetkými? Klaniam sa ti. Lebo ja som tú silu nemala, ja som nevedela vyhľadať pomoc a trápila som sa radšej sama. A keď čítam tvoje slová, ako si to ty všetko zvládla, ako si nechala svoju minulosť za sebou a teraz hrdo kráčaš ďalej... You make me so proud ❤ Love you babe!

    SIMPLY BERENICAFacebook PageREAD ABOUT "THE BEST EGG SUBSTITUTES"

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Oh Viki, hrozne si ma rozplakala. Ani neviem, čo chcem napísať. Strašne ťa za toto obdivujem a klaniam sa ti ako napísala Berenica. Nie len za to, že si to celé zvládla, ale že si sa dokázala s nami o to podeliť. Myslím si, že týmto článkom si pomohla veľa ľudom, mne určite, zamyslieť sa nad vecami, ktoré sa nám v živote dejú a že každá búrka raz skočí, len musíme byť silní. Ah aké poetické slová na záver. :D
    Som ti za toto veľmi vďačná.
    xxx Alexandra z MS ALWAYS LATE

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Och. Vrátila som sa na tvoj blog vďaka komentáru, ktorý si mi nechala.
    A hoci som sa už v jednej takejto spovedi našla, našla som sa aj tu. Dotkla si sa môjho srdiečka ♥ ďakujem.
    Si silná, si ohromne silná. Držím ti palce v sebaláske a v sebabudovaní. Budúcnosť bude lepšia, bude svetlejšia.

    Čo sa týka odpovede na tvoju otázku, k psychológovi som chodila v minulosti. Teraz nie, a verím, že ma tam neurológ pošle. Ibaže teraz musím vydržať, sama so sebou, sama vo svojej mysli, so svojimi myšlienkami, kým skončí tá pandémia, aby som mohla vôbec niekam ísť. Bývam v dedine, a teda cesta autobusom alebo vlakom, by mohla byť ohrozujúca, pre mňa, aj pre osobu, s ktorou momentálne žijem. Ja k nemu pôjdem, ak mám ísť, pôjdem aj k psychiatrovi, ak mám ísť. Ale potrebujem konzultáciu najprv so svojím neurológom. ♥

    Ešte raz ti držím palce, a ďakujem za tento silný odkaz.

    OdpovedaťOdstrániť

Instagram

bars ⋒ atelier. Theme by BD.