Finding out (and fighting) my diagnosis

Nakoľko často na svojom blogu hovorím o dôležitosti psychického zdravia, nie je to len z dôvodu, že študujem psychológiu. Je súčasťou mňa a môjho každodenného života, no zároveň rovnakou súčasťou je aj moja diagnóza.

Veľmi dlho som netušila čo mi je. Vedela som čo pravdepodobne v mojom živote zohráva rolu, no šlo o domnienky. Je to depresia? Je to úzkosť? Sú to panické ataky? Môže to byť posttraumatická stresová porucha? (Fun fact, mám tak trochu zo všetkého).

Tento článok nie je žiadnou prosbou o ľútosť. Nechcem byť ľutovaná a už vôbec nechcem aby sa niekto nebodaj cítil zle po prečítaní tohto článku. Taktiež nestojím o zvýšenú pozornosť a ani na seba žiadnym spôsobom na seba nechcem upútať. 

O potrebe riešenia psychických problémov je však nesmierne dôležité hovoriť. Psychické choroby nie sú nijak menej závažné ako tie fyzické. Bolí vás celé telo - idete k lekárovi. Bolí vás duša - mali by ste navštíviť psychológa. Psychické zdravie je rovnocenné k tomu fyzickému, a práve preto by sme akékoľvek problémy mali riešiť. V tomto článku sa dočítate o mojich pocitoch a o tom čo pomohlo mne. Nedávam návod ako riešiť svoje psychické problémy - každému pomáha niečo iné. Nie je vhodné diagnostikovať sa na základe tohto či akéhokoľvek iného môjho článku. 

Bol október, môj život bol absolútnym neporiadkom a sama som si všímala ako na mňa nenápadne tisne moje okolie. Čoraz viac sa objavovali mnohé otázky. A obavy. Od priateľov, blízkych a v neposlednom rade aj od samej seba. Začala som sa vyhýbať ľuďom, stretnutiam, práci, povinnostiam. Upadala som. Čoraz viac času som trávila sama, až príliš zahĺbená v myšlienkach. Byť osamote je v poriadku. Ale byť osamote zatiaľ čo vás zabíjajú vlastné myšlienky... Odpovedzte si sami.
Vedela som, že je niečo zle. No vedela som, že sa to zhoršuje? Nejak som si za tie roky zvykla na tie pády v mojom živote. Nejak som s tým bola vyrovnaná. No pár veľmi blízkych osôb mi začalo tak trošku naznačovať, že nie je dobré žiť so subjektívnym utrpením.

A tak, ani neviem ako, som zvierala v ruke mobil s vytočeným číslom psychologičky. Bola som roztrasená, predýchavala som svoj strach z telefonovania a ešte predtým ako to stihlo zazvoniť - zložila som. Rozplakala som sa, celá som sa roztriasla a mala som pocit, že sa nenadýchnem. Akoby sa steny mojej izby približovali. Odrazu som takmer nevidela a v ušiach mi pískalo. Našla som sa skrútená na posteli, s rukami na ušiach, zatiaľ čo som prosila aby to všetko skončilo. Nechcela som existovať, nechcela som už zažiť žiadnu jednu ďalšiu minútu. 

Hádajte čo? Dovolala som sa. Vyplakala som sa najlepšej priateľke, tá mi dala isté ultimátum a ja som objavila odvahu zavolať. Ja, čo som sa telefonátom vyhýbala posledné mesiace ako čert krížu. Pani na recepcii psychosociálneho centra bola nesmierne milá a mala tak pokojný hlas, až ma to upokojilo. Dostala som čas stretnutia a meno psychologičky. A zavesila som. Vydýchla som si, pretože som vedela, aký obrovitánsky krok som sama pre seba urobila. Už to pre mňa bol začiatok môjho uzdravenia. Niečo mi už vtedy našepkávalo, že nie je všetkému koniec. Veď keď som dokázala dohodnúť stretnutie, tak už tam dôjdem. Nikto mi tam predsa neublíži. Ba naopak, možno pomôže. Možno tomu všetkému dáme spoločne stop-ku.

Prišiel ten októbrový deň. Pamätám si, že som v ten deň pohorela na zápočte. Bola som nesmierne nervózna, a aj napriek tomu ako dobre poznám Košice - poblúdila som. Prišla som so žalúdkom "na vode", so stiahnutými pľúcami a slzami na krajíčku. Vydesená som písala komu som mohla a cítila som sa ako pred skokom z mosta. Minúty ubiehali a začula som svoje meno z úst psychologičky, ktorá ma odprevadila do miestnosti.

Prešli nejaké tie sedenia, dýchacie cvičenia, premočené vreckovky od sĺz, opisovanie všetkého čo sa v mojom živote dialo a istý, veľmi malý pocit úľavy. A jedného pekného dňa prišla tá očakávaná diagnóza. F43.2 Adjustment Disorder. Adaptačná porucha. Táto porucha patrí pod skupinu  F40 - F48 Neurotické poruchy, poruchy podmienené stresom a somatoformné poruchy. Istým spôsobom bola úľava zistiť, čo mi vlastne je. Konečne to vidieť čierne na bielom. Nasledovali hodiny strávené na internete, prehrabávajúc sa výskumnými zisteniami o tejto diagnóze. A úprimne, nebolo to najjednoduchšie.

Podľa výskumného článku v Journal of Affective Disorders, ktorý zhrnul poznatky z rôznej literatúry, ide o diagnózu, ktorá je posledné roky veľmi často diagnostikovaná, avšak jej nie je venovaná dostatočná akademická pozornosť. Ide o veľmi častú poruchu diagnostikovanú psychiatrami a ešte častejšiu čo sa týka diagnostiky psychológmi. Adaptačná porucha prakticky teda zahŕňa jedincov, ktorí prežili stresujúce životné udalosti, ktoré ich mohli natoľko ovplyvniť, že nezvládajú každodenný bežný život. Veľké našťastie: väčšina má šancu uzdraviť sa a vrátiť sa do bežného života (tak verím, že raz aj ja budem jednou z nich). Podľa tohto článku je veľmi ťažké odlíšiť túto diagnózu od známych diagnóz akými sú napríklad úzkosti, depresie či depresívne epizódy.

Vyzerá to ako úzkosť.

Vyzerá to ako panické ataky.

A dokonca to vyzerá aj ako depresia.

Asi najviac by som svoje pocity vedela priradiť k depresii. Existujú obdobia, pri ktorých nedokážem len tak vyjsť z postele. Nedokážem a nechcem sa ani len zobudiť. Žalúzie ostanú zatiahnuté, sotva jem, sotva pijem. Energia je takmer nulová. V hlave príliš temné myšlienky, príliš bolestivé spomienky. Našepkávajú mi tie najhoršie možné veci.

Predstavte si to vo veľmi, ale veľmi odľahčenom dialógu.

Je ráno, budíte sa vo vlastnej posteli.

"Prečo si sa vôbec zobudila? Si úplne nanič, nikto ťa tu nechce a nikto sa o teba nezaujíma. Všetci ťa nenávidia. Aj ty samú seba nenávidíš. Čo tak to radšej skončiť?"

Ak si toto predstavíte ako prvú vec po zobudení, myslím, že vám to práve úsmev na perách nevyčaruje. Sú dni, kedy tieto vety dokážem prekusnúť, zaťať sa a vstať. A potom sú dni či týždne, kedy to nezvládnem. Vtedy ma nezaujíma či vymeškám školu. Nezaujíma ma, či som hladná alebo smädná. Nezaujíma ani vyhadzov z práce. Rozpadám sa na kúsky a jediné na čo sa zmôžem, je ostať v tme. Problém depresie je ten, že nevládzem ani fyzicky. Nedokážem vstať, nedokážem myslieť na nič iné, nedokážem sa najesť. Všetky tie bežné veci, ktoré iní robia automaticky, ja nevládzem.

Niekedy sa miesto depresie rada prihlási úzkosť. Som v obchode? V autobuse? Doma sama? Úplne kdekoľvek a kedykoľvek. A vtedy príde druhý tichý hlas. Ako príklad uvediem autobus.

"Vieš čo? Je koniec. Práve teraz. Tvoj život sa skončí. A nebude ti mať kto pomôcť. Vidíš tú zákrutu? Dostanete šmyk. O sekundu je po tebe. Idete dolu z kopca? Tie brzdy nie sú funkčné."

Všetky tie vety sa zlievajú do kriku vlastných myšlienok, do pískania v ušiach. Začína mi byť fyzicky zle, potia sa mi ruky. Dýcham akoby som ubehla maratón. Rozmazáva sa mi videnie. Nedokážem počuť, vidieť a ani volať o pomoc. Chce sa mi kričať, no zo mňa nejde ani hlások. Na najbližšej zastávke vybieham z autobusu, čo najnenápadnejšie aby nikto nevidel, že tak trochu psychicky kolabujem. Snažím sa zadržať alebo ukryť slzy, no často to nejde. Respektíve, nešlo kým som sa nenaučila niekoľko techník.

Jednu z nich môžem uviesť a volá sa grounding. Pre mňa je v takomto stave úzkosti či panického záchvatu najlepšie uzemniť seba, svoje myšlienky. Je veľmi jednoduchá a ja sama si pomáham odrátavaním na prstoch. Samozrejme, nemusí pomôcť všetkým.

Po týchto mesiacoch môžem povedať, že som na ešte veľmi dlhej a kľukatej ceste. Podstupujem KBT (Kognitívno Behaviorálnu Terapiu) a aj keď z dôvodu celej tejto korona-situácie momentálne v liečbe nemôžem pokračovať, nejako to zvládam a cítim sa o trošku lepšie. Už len vypustenie všetkých tých myšlienok malo neskutočne silný efekt a sama som pocítila, akoby zo mňa opadlo isté bremeno. Konečne viem čo spustilo moje problémy.

Nejde len o to, že mi táto porucha vzala mnohé možnosti, skúsenosti ktoré som mohla mať. Vzala mi istú časť zážitkov, ktoré nevrátim. Vzala mi pracovné príležitosti. Nové priateľstvá. Nové vzťahy. Vzala mi čas, ktorý sa nedá vrátiť.

Dala mi jazvy. Psychické i fyzické. No istým spôsobom mi dala čas. Dala mi možnosť bojovať, obetovať prvé i posledné, aby som mohla raz žiť ako normálna ľudská bytosť. Dala mi nádej. Dala mi veľké možno. Možno raz budem zdravá. Možno raz budem mať normálny zdravý vzťah. Možno raz doštudujem. Možno raz budem lepšou dcérou a priateľkou. Možno raz budem manželkou či dokonca matkou. Možno... Možno budem mať svoj vysnívaný život.

A možno celej tejto diagnóze dávam zbohom. Nebude mojou súčasťou navždy.

Tento krát to nevzdám. Pre samú seba.

Zdroj informácií o adaptačnej poruche - Rahel Bachem and Patricia Casey, Adjustment Disorders: A
diagnosis whose time has come, Journal of Affective Disorders,
https://doi.org/10.1016/j.jad.2017.10.034