Úprimne o karanténe

Kto by to bol čakal, že sa tak očakávaný rok 2020 začne práve takto.
Všetci sme sa tešili. Nový rok, nová dekáda, tak krásne číslo. Predpokladám, že väčšina z nás bola v očakávaní, že tento rok zmyje ten predchádzajúci, ktorý bol v niečom tak zvláštny. Ani sme sa nenazdali a svet, alebo skôr naša Zem, nám však z každej strany dáva facky. Popravde, ja mám tak trochu pocit, že sme si to zaslúžili. Áno, prakticky si za to môžeme sami. Nevážili sme si nič. Nevážili sme si prírodu, nevážili sme si jeden druhého. A zrazu, akoby mihnutím prútika sme sa objavili zavretí medzi vlastnými štyrmi stenami, s rodinou, partnerom, ale niektorí osamote a niektorí s toxickými ľuďmi. To čo pre nás všetkých bola samozrejmosť je odrazu luxusom, ktorý si nemôžeme dovoliť.

Spočiatku ma celá tá karanténa potešila aj napriek všetkému zlému čo sa v súvislosti s koronavírusom deje. Konečne predsa budem mať čas na bakalárku, na seriály, na samú seba. A aj keď veľmi rada trávim čas osamote, po všetkých tých dňoch, ktoré trávim doma, mám odrazu dosť. Zovšadiaľ sa na nás valí množstvo informácií čo máme robiť v karanténe, ako máme cvičiť, čo máme vyskúšať variť či upiecť, čo si máme pozrieť. No mňa tie všetky odporúčania akosi demotivujú. A práve preto chcem dnes povedať viac o mojom trošku nie práve najoptimistickejšom postoji voči tomu čo sa na sociálnych sieťach rozpútalo.

Samozrejme, niekomu môžu pomôcť práve tipy a rady ako naložiť s toľkým voľným časom. Je skvelé ako sa ľudia snažia pomáhať druhým a inšpirovať ich v týchto neľahkých časoch. No mňa to postupne začína bohužiaľ viac a viac frustrovať.

Chápem, a rozumiem, že existujú ľudia, ktorí neznášajú nudu. Ktorí nedokážu a nechcú len tak nečinne sedieť. No posledné dni už ani neviem s radosťou otvoriť sociálne siete bez toho, aby som sa nepozastavila či nerozhorčila.

Každý odrazu priam prehnane cvičí. A dáva tipy sťa najväčší fitness guru. Odrazu všetci varia, maľujú, tvoria, točia videá na Tik Tok (na ten mám ja svoj, veľmi negatívny názor).

A potom som tu ja, sediaca vo svojej izbe, počúvajúca hudbu. A nerobím nič. Lebo nechcem. A je to v poriadku. Úplne.

To, že je taká situácia aká je, neznamená, že nemôžeme prokrastinovať. Že zo slova "relax" sa odrazu stala nadávka. Ale to vôbec nie je pravda.

Je skvelé niečo robiť, no nemusíme byť prehnane produktívni. Je potrebné nájsť to vlastné tempo v celej tejto situácii.

Je v poriadku začať s cvičením, no nemusíme cvičiť každý jeden deň. Začala som cvičiť a časom plánujem začať aj s proteínom, ale zatiaľ zo mňa jednoznačne nie je vrcholová športovkyňa Nie, nemusím začať s behaním, len preto lebo mi to niekto na sociálnych sieťach káže. Nemusím sa zúčastňovať každého online workshopu. Samozrejme, mám teraz dosť času na to, aby som začala s niečím novým.

Lenže, ak nechcem - nemusím. A je to absolútne v poriadku.

A to je potrebné si uvedomiť pri tom nátlaku spoločnosti. Z každej strany vidím len to čo by som mala robiť a sledovať. Ale nechcem. O to viac nechcem. Možno to niektorí poznáte ak to prirovnám k situáciám, kedy je "hype" ohľadom niečoho. Tak som to mala napríklad so seriálom Game of Thrones. Jednoducho som musela počkať kým to šialenstvo ohľadom neho opadne a až potom som si ho dokázala v pokoji pozrieť celý. Dovtedy sa mi jednoducho protivil, pretože na mňa vyliezal priam aj z chladničky. 

Karanténa a celá tá situácia pre mňa neznamená, že sa musím rozkrájať len preto aby som niečo robila. Objavila som vo všetkom svoje vlastné tempo. Nedávam si budík a predsa nevstávam o 11 ale o 7. Necvičím každý jeden deň "z povinnosti" a predsa si každý deň doprajem aspoň stretching, cvičenie či prechádzku. A niekedy všetko naraz. A naopak, niekedy ani jedno z toho. Nepíšem si to-do-listy (len k bakalárke) a predsa urobím všetko čo potrebujem a ešte aj niečo naviac.

Je viac než dôležité, aby sme si v tejto situácii dávali svoje vlastné ciele, ktoré vieme reálne splniť. Samozrejme, pracovné a školské povinnosti sú jednoznačne nevyhnutné, no všetko okolo toho je len prídavok. Len niečo navyše, čo mnohí počas bežných dní ani nerobíme. Nesnažím sa týmto článkom povedať, že máme celé dni ležať a ignorovať svet. Lenže pre to aby sme sa z danej činnosti vážne tešili je potrebné robiť ju presne vtedy, kedy sa na to cítime. Dlhé roky som sa snažila cvičiť kvôli tomu aby som schudla. Bola som na seba prísna a celé to cvičenie bolo vykonávané priam s nenávisťou. Potom som na dlhšiu dobu prestala a začala som opäť teraz, počas karantény. Ale len a len na môj vlastný impulz. Pretože ma to odrazu začalo baviť. Uvedomila som si, že mám na to o trošku viac času, ale na druhej strane by som to robila aj keby som ten voľný čas nemala v takomto množstve. Tak som to jednoducho cítila. A nie je v tom žiadna veda a ani pasívny či aktívny nátlak spoločnosti a sociálnych sietí.

Ako som v úvode spomínala, tento článok nemá byť žiadnym urážaním tých, ktorí niečo počas tejto situácie tvoria pre druhých. Koniec koncov tvorím aj ja. Tento článok alebo šablóny na Instagram. Lenže sami vieme, že keď niečo na nás z každej strany kričí, tak máme tendenciu pred tým utekať. A to som urobila aj ja. Utiekla som. Do týchto viet a slov. Do vlastného vnútra. A pomohlo to.

Doprajte si čas.

Neponáhľajte sa.

Nerobte niečo len preto, lebo to robia ostatní, ak sa na to necítite.

Dôležitá je rovnováha a psychická pohoda. 

Ak niečo robíte z nutnosti a bez radosti, stojí to vôbec za to?

Odpoveď na túto otázku musíte nájsť len a len vy. :)