Musím uznať, že január pre mňa netrval 31 dní, ale minimálne 50. Tento mesiac bol totálne nekonečný a popravde som sa veľmi tešila, kedy skončí. Konečne je teda február a rozhodla som sa Vám priniesť krátky "throwback".
Nebudem tu písať prehnane pozitívne veci o tom, aké ciele a plány pre 2021 mám a hrať sa na premotivovanú, keď koniec koncov aj ja som len človek, často viac demotivovaný ako by som mala byť. Samozrejme, mám ciele, chcem byť úspešná v tom čo tvorím... Ale asi nie som taká ideálna motivačná boss girl ako pôsobím na internete. Som jednoducho ja. So všetkými mojimi zlými aj dobrými náladami. Nemyslím si, že by som práve ja mala hovoriť o tom ako by sa ľudia mali/nemali cítiť. A vlastne popravde na to nemá právo asi nikto. Ale to už odbieham od témy k toxickej pozitivite, o ktorej Vám chcem napísať neskôr viac.
Začala by som tým, že som mala trošku iné očakávania, ale koniec koncov mi to vlastne takto aj do istého momentu vyhovovalo. Siedmeho januára som úspešne ukončila skúškové, keďže som ešte svoj december odpálila troma skúškami v predtermíne a po novom roku, v normálnom skúškovom mi ostali dve. Na moje prekvapenie som však po poslednej skúške ani nemala pocit, že by ma mal čakať viac než mesiac voľna. Rovnaké pocity som mala po štátniciach a mne ostáva sa len ďalej zamýšľať nad tým, prečo necítim nejakú tú *satisfaction* z takého úspechu. Veľa na tom určite zohráva táto situácia, keďže som popravde akosi odosobnená od všetkého. Uvedomujem si vážnosť situácie, mám neustály strach o rodinu, ale to je tak všetko. Čo sa školy týka, aj keď robím nad maximum, cítim sa akoby som ani študentkou nebola. Ale to je na dlhšiu diskusiu. Ak ste na tom podobne, budem rada ak svoje myšlienky napíšete do komentára.
Popri tom všetkom som chodila behať 4-5km denne a opäť som sa do behu akosi zamilovala. Nakoľko sme behávali s priateľom, motivovali sme sa navzájom. Musím priznať (prepáč láska), že radšej bežím sama. A po lesoch. Bežecké okruhy sú pre mňa nudné, aj keď ich moje kolená ocenia lepšie ako moju 6km trasu cez betón, schody, les, štrk a iné rôznorodé povrchy. Neviem sa teda dočkať jari, kedy vybehnem do prírody. Čo je však celkom zaujímavé je, že nakoľko sú na mojom sídlisku premnožené diviaky (a mala som tú česť s priateľom zopár stretnúť - poviem vám, žiadna sranda a celý čas som sa cítila tak, že ak ma nezabije diviak, zabije ma stres), pri behu cez les pred rokom som nemala žiadne myšlienky spojené so stretnutím diviakov. Po niekoľkých skúsenostiach mám však stále na pamäti to, že les patrí zvieratám a nie ľuďom.
Čo teda s toľkým voľnom, ktoré som mala? Venovala som sa ateliéru, prerobila som branding - počnúc logom, cez font a myšlienky nad tým, kam sa chcem ďalej uberať. Hneď na začiatku januára som teda dala von nové logo, ale aj nový rozvrh hodín pre vysokoškolské študentky. Zistila som, že žiaden rozvrh mi nevyhovoval, keďže sú často cvičenia a semináre v úplne rozličných časových intervaloch. Rozvrh hodín je ešte stále k dispozícii na stránke Freebies!
V súvislosti s ateliérom som teda vytvorila viacero produktov, ako napríklad tieto pohľadnice. Vôbec som nečakala, že by sa páčili, nie ešte kupovali. A preto keď som poslala prvých pár obálok, bola som viac než nadšená. Ako vždy som sa držala pravidla, aby bola moja tvorba čo najviac dostupná. Práve preto boli tieto pohľadnice len za symbolickú sumu. Dala som tiež dokopy ilustrácie pre ambasádorky, pracovala na ďalších gifoch, ktoré mimochodom dosiahli k dnešnému dňu neuveriteľných 152,8 miliónov zhliadnutí. Pre mňa ako takú "malú rybu vo veľkej vode" je toto číslo ponímané za neskutočný úspech, z čoho som po prvých 100 miliónoch bola patrične dojatá.
Určite plánujem oveľa viac tvoriť digitálne produkty pre BarsAtelier, pretože aj napriek tomu, že ilustrovanie a kreslenie milujem, viac sa stotožňujem s takouto tvorbou. Veľmi ma baví lettering, krasopis, ale aj úprava fotografií, ktorá súvisí s vytvorením vlastných presetov dostupných na Etsy za veľmi dobrú, do valentína dokonca výhodnú cenu!
Čomu som sa tiež nevyhla počas januára, bolo jedno veľmi nepekné rozhorčenie nad správaním istej osoby, ktorú som v stories tak trochu odhalila popri jej nie práve pekných praktikách. K tomu vznikol tento príspevok, kde som sa o celej téme rozhorčene vyjadrila. Môj obsah tvorím za relatívne veľmi nízke ceny vzhľadom k tomu, že na moju techniku išiel obrovský obnos peňazí a čas + vášeň, ktoré tomu venujem sú priam nevyčísliteľné. Aj napriek tomu sa na atelieri dajú nájsť produkty už za priam smiešnych 0,50€. A to ani nehovorím o priečinku Freebies, ktorý som mnohým nazdieľala. Mojim cieľom nie je prestreliť cenu, ale správa, kde slečna chce zadarmo ilustráciu, zatiaľ čo už má (momentálne) 2 ďalšie od iných ilustrátoriek a tretiu u mojej známej zahovorenú, je jednoznačne drzé a neúctivé voči tvorcom. Keď si kupujete ilustráciu, kupujete si kúsok tvorcu, jeho lásku a vášeň, ktorú do tvorby dáva. Samozrejme, na cene sa dá dohodnúť ak zákazník má fakt záujem a nemôže si práve dovoliť. Dohodnúť sa vždy dá. Ale zneužívať ilustrátorov, pretože niekto "baží po kresbe seba", je viac než nepekné. Slečna samozrejme odmietala komunikovať, pričom hneď ako som jej napísala cenu ilustrácie a to, že sa vieme dohodnúť, automaticky dala unfollow. Akurát sa tým ukázal jej prístup k takejto tvorbe.
Následne som sa konečne dostala k 25. januáru, kedy som mala ísť znova na celouniverzitné testovanie vypomáhať ako dobrovoľníčka. Takže som vstala o piatej, nachystala sa a vyrazila do tej asi najväčšej snehovej metelice akú som zažila. Autobus sa sotva vytiahol k nemocnici, a od toho začiatku dňa som tušila, že niečo nebude úplne v poriadku. Poznáte taký ten pocit, keď všetko síce pôsobí relatívne normálne, ale cítite, že niečo je "slightly off" (trošičku mimo)? Toto všetko na seba nenechalo dlho čakať a po pár hodinách na administratíve mi už len prišla správa, že je člen mojej rodiny pozitívny. Aj napriek negatívnemu testu z nedele som sa teda dala znova pretestovať, a aj napriek negativite som šla domov zahájiť karanténu. S postupom dní bol každý člen pozitívny. Konečný dátum mojej karantény je teda 16. február a neviem sa dočkať, kedy sa konečne uvidím s priateľom. Som veľmi vďačná, že ide o ľahký priebeh u všetkých, ale veľmi rada by som už konečne bola von. A ani nie tak von, ako mohla byť s mojim priateľom. Ani vám nehovorím, koľko krát mi tiekli slzy, keď mi niečo priniesol aby ma rozveselil. Pocit, že som ho nemohla ani objať, ma doslova bolel. Samozrejme ma vždy aj cez slzy rozosmial, no bez neho je to relatívne ťažké, a ani telefonáty nevedia nahradiť osobný kontakt.
A tak som teda doma. Ešte mám pred sebou viac ako týždeň karantény, tak verím, že ho zvládnem. Viac som popravde vyčerpaná psychicky ako fyzicky. Fyzicky samozrejme tiež, snažím sa aspoň stretching a pár ľahkých cvikov, ale momentálne sa zadýcham už len pri prechode z kuchyne do izby.
Samozrejme Vám ale tiež poviem o tom čo som v januári pozerala a počúvala v krátkom zozname.
- Bridgerton - tento seriál je prosto karanténny must have. Síce nie je historicky presný, veľmi ma zaujali všetky dejové línie, ktoré sa prelínajú a odhaľujú viac ako len vzťahy medzi jednotlivými postavami
- Emily in Paris - toto bude možno veľmi unpopular opinion, ale ja ten seriál nenávidím. Tak zlé, tak nasilu vtipné. Ani ako oddychovka. Veľké sklamanie, obrovský stereotyp a vlastne dodnes neviem čo presne Emily robila, keďže bola správkyňa instagramu? a zároveň "holka pre všetko". Tiež mi nie úplne sedí na pozíciu PR. Takže popravde neviem.
- Night Stalker - O M G. Najlepšia vec čo som doposiaľ videla. Desivé, podľa skutočnej udalosti - o sériovom vrahovi Richardovi Ramirezovi. Nechýbajú vierohodné rekonštrukcie vrážd, ale aj reálne výpovede či záznamy zo súdu a televízie. Jednoducho mrazivo dobre spracované.
- Death Note - anime milujem a k tomuto som sa znova vrátila pri kultovom anime Death Note. Milujem japonskú kultúru a toto je za mňa najlepší počin čo sa anime týka.
- American Murder: The Family Next Door - krátky, ale za to desivý počin Netflixu o sériovej vražde mladej matky s dvoma deťmi manželom, ktorý túto ženu zároveň podvádzal. Ozaj ohavný čin, o ktorom Vám ale nepoviem viac.
- If Anything Happen I Love You - krátky animovaný film, ktorý vás jednoznačne rozplače. Mňa rozplakal v momente keď som si začala dávať súvislosti dokopy.
Aký bol váš január? Prekonali ste už tú pliagu? Budem veľmi rada ak sa v komentároch vyjadríte, či aj takéto small talks o mojich mesiacoch by mohli prispievať.
- Viki z BarsAtelieru
Som na teba tak strašne hrdá 😍😘 Zdá sa ako nedávno, čo si prišla s tým, že to vyskúšaš a zrodil sa ateliér ako tvoj dlhý sen, a je úžasné vidieť tie čísla, vidieť podporu ľudí a ako milujú tvoju prácu, a hlavne to, ako veľmi to baví teba, ako si sa v tom našla a napĺňa ťa to. Cítim sa ako taká proud sister, keďže túto tvoju cestu sledujem už od začiatku a vidím, koľko toho dokážeš a čo všetko ťa čaká 😍
OdpovedaťOdstrániťKeď som videla tú slečnu na Instagrame, tak až som sa chytala za hlavu. A mne sa to isté stáva tiež — šablóny predávam za pár eur, aby boli dostupné fakt pre každého. V päte každej je uvedené "Theme by STS", a už párkrát sa mi stalo, že mi niekto napísal s akousi prosbou, a keď som otvorila ich blog, aby som našla problém, tak som videla, že moje credits úplne zmazali. A niekedy neviem, čo si mám o tom myslieť — ľudia si kúpia šablónu za až smiešne peniaze, a aj tak majú drzosť odstrániť tých pár písmen. A keď im do mailu napíšem, že ako sorko, nevidím, že by si k objednávke prikúpili aj "shop credits removal" a všade je uvedené, že zmazanie credits bez povolenia je proti shop's policy, tak samozrejme, že už nikto neodpíše (i keď jedna slečna sa so mnou hádala, že ako spotrebiteľ má právo to zmazať, veď za to zaplatila a môže si s tým robiť, čo chce 🙃). Takže tak. Veľmi nechápem, ako môže mať niekto drzosť zneužívať prácu ostatných. Ale ľudia sú, akí sú 🤷🏼♀️
SIMPLYBERENICA — INSTAGRAM — NOVÝ ČLÁNOK — "Krása" řezaných květin a co se za ní skrývá
ahoj, prohlížím a pročítám si tvůj blog, moc se mi líbí a inspiruješ mě, líbí se mi tvoje fotografie (na kterých bych sama chtěla zapracovat) i články, kde opravdu píšeš (dneska už moc lidí nepíše a už vůbec nečte, lidé jsou líní číst a instagram se stručnými komentáři jsou pro ně lepší, což mě mrzí) a říkám si, že i psaní bych se měla věnovat víc, protože mě to baví, i kdyby to nikdo nečetl.
OdpovedaťOdstrániťděkuji. jsem ráda, že jsem tento tvůj blog objevila :)¨
Dani