Life Lately #1 — Posledné mesiace 'in a nutshell'

Je skoré ráno, na stole ma síce čakajú materiály na skúšky, ale nevenujem sa im. Na správy neodpisujem, mobil leží... no, niekde v izbe. Nasadila som si slúchadlá, avšak v nich nič nehrá. Zapínam notebook, monitor, otváram editor a čakám. Tak veľmi by som chcela niečo napísať, úplne spontánne ťukať do klávesnice aby z toho vyšlo opäť niečo, čo kedysi čitatelia mojich blogov mali radi (samozrejme, potreba externej validácie ma prenasleduje už dlhé roky odkedy píšem) Ale to sa nedeje. Len bezducho sedím. Jediné čo cítim, je pulzujúca bolesť v členku ako dôsledok posledných dní plných HIIT cvičenia.

Ale teda, poďme na to. Poďme na malé ventilovanie mojich pocitov, ktoré potrebovali svoje miesto tu, v mojom virtuálnom denníku.

O pochybnostiach

Dalo sa to očakávať a nie som ani trochu prekvapená, že som sa k tomuto bodu môjho života dostala. Vždy som si stála za tým, že názor iných na moje desiatky rozrobených projektov, ma nezaujíma. Žiaľ, moja prazvláštna osobnosť ma často dostala k tomu, aby som projekty, na ktorých som tak úpenlivo pracovala, zavrhla. Možno je na tom trošku zaujímavé to, že kým som o svojich psychických problémoch nerozprávala otvorene, bola som za divnú, túžiacu po pozornosti keď som blog či projekt ukončila. Avšak v momente keď som sa rozhodla povedať na rovinu, že mám určitú diagnózu, neminuli ma správy (často od rovnakých osôb) aká silná a skvelá som. A bolo to doslova od ľudí, ktorí "prehodili kabáty". Ale to je teraz nepodstatné.

Nechcem žiť blogom. Nechcem žiť ateliérom. Chcem si žiť svoj plnohodnotný život, s prácou, mojim priateľom a kamarátmi. Bez toho, aby na mňa padala stigma, že si len "fotím, kreslím a dostávam spolupráce". Už dávno som si uvedomila, že môj blog nebude zarábací a v poslednej dobe to vidím aj na ateliéri. Aby som bola úprimná, nemala som od ateliéru očakávania. Budovala som si niečo svoje, s mojim rukopisom a aj keď handmade komunitu mám úprimne rada, niektoré veci viedli k môjmu rozčarovaniu. Svoju tvorbu nechcem predávať. Chcem ju dávať. Chcem tvoriť aj pre tých, ktorí na to nemajú/nechcú dávať peniaze. Pretože absolútne rozumiem prioritám. A podporovať sa vždy dá aj nefinančne. Komentár, like, uloženie urobia niekedy omnoho viac ako peniaze. Na tie nie som nutne odkázaná.

O auguste

V auguste 2020 som bola odhodlaná robiť veľké životné zmeny, aktívne pracovať na mojom "small business", presťahovala som sa na podnájom, začala pracovať s iPadom. Ani som sa nenazdala, bol október, pridružili sa vážne a ozaj nepríjemné bolesti chrbta, kvôli ktorým som mnohokrát kľačala na zemi, ubolená. Dni za počítačom, pri stole či na posteli si vyžiadali svoju daň. Vrátila som sa domov (aj z iných dôvodov, ktoré tu však nechám pod rúškom tajomstva) a to som bola v stave, kedy som niektoré dni z postele už ani nevstala. Ďalej som však robila mnoho vecí naraz, tvorila, študovala, písala a fotila. Kvôli lockdownu nejaké stretnutia s kamarátmi nepripadali do úvahy, ale aj napriek virtuálnemu kontaktu som cítila ako sa prepadám. Dolu, na dno kde som kedysi bola.

Prišli pochybnosti, zmätok. Bola som precitlivelá na to, keď som moje nápady a tvorbu (dosť naivné presvedčenie :D) videla v náznakoch u iných. Mňa, perfekcionistku, to rozhodilo a aj keď som sa snažila o tom viac krát mlčať, respektíve to dosť citlivo podotknúť, stretla som sa s nepochopením. Vtedy prišli výčitky o tom, či som vôbec dobrá osoba. Či vôbec stojí za to aby moja tvorba bola online, bola na predaj či k dispozícii. 

Problémy som začala zajedať, z fyzickej aktivity som prešla do rezignácie. Boli dni, kedy som len ležala a odmietala čokoľvek urobiť. Opustila som sa a vyvrcholilo to k tomu, že som bola nepríjemná. Nevrlá. Protivná. Stupňovala sa vo mne úzkosť a aj keď to na sociálnych sieťach nebolo vidno, bola som jeden veľký zmätok. Všetko to zavŕšil covid.

O covide

Bol február, mala som po skúškach a psychicky som sa pripravovala na trhanie zvyšných 3 osmičiek. Vypomáhala som na univerzitnom testovaní, keď mi po pár hodinách prišla správa, že máme doma covid pozitívnu osobu. Vtedy mi pred očami prebehli úplne všetky udalosti od marca 2020. Všetky čísla nakazených, úmrtia, dôsledky. Snažila som sa presviedčať samú seba, že to bude dobré, ale v mojom vnútri bola úplná panika. Ako osoba s mojou psychikou som videla len a jedine tie najhoršie scenáre. Prišli tri týždne, počas ktorých bol na dennom poriadku doslova strach o život. Covid mali všetci, príznaky som mala aj ja, dôsledky tiež, avšak Ag a PCR mi vyšli negatívne (čo prisudzujem neskorému testovaniu. Test na protilátky ale ukázal prekonaný Covid). 

Tie týždne ma poriadne preverili, či už šlo o obavy o rodinu, ale aj obavy o samú seba. Tŕpla som, trápila som sa bez toho aby som o tom niekomu povedala. Ťažila ma panika, celé tie tri týždne. Mnohé som prehodnotila a istým spôsobom som aj došla k uvedomeniu niektorých vecí.

A teraz som tu

Som zaočkovaná. Astrou, prvou dávkou. Prešla som si zimnicami, rapídnym stúpaním teploty a nepríjemnými bolesťami. Ale urobila by som to znova. A urobila by som čokoľvek preto aby som Covid znova nemala. Dôsledky cítim stále. Síce opäť cvičím a behávam, ide to veľmi ťažko. Mojich ranných 6 kilometrov mi príde ako nadľudský výkon, niekedy mám problém vybehnuť tri sety schodov na druhé poschodie k bytu. Ľahko sa zadýcham aj pri chôdzi a často cítim tlak na hrudi. Viem, že tohto sa tak skoro nezbavím. Mám pred sebou mnohé veci, ktoré chcem stihnúť, urobiť a zmeniť.

Toto leto s najväčšou pravdepodobnosťou strávim celé v Bratislave. Nechcem veľmi písať z akých dôvodov, ale tak to nakoniec bude. Našla som si prácu, animátorstvo v dennom tábore, ktoré však bude dosť vyčerpávajúce a aj preto neviem či ateliér a blog budú napredovať. Predsa len, fungovať Po-Pi 7-17 (síce v práci akú milujete) je vyčerpávajúce. Ale teším sa. Teším sa, že budem môcť deťom dať leto na aké ešte dlho nezabudnú. Že budem s mojim priateľom. 

Ateliér bude pokračovať tak ako doposiaľ, avšak tlačené veci s veľkou pravdepodobnosťou nebudú. Chcem ateliér zamerať na inšpiráciu, motiváciu, ale možno aj edukáciu v súvislosti so starostlivosťou o seba. Mne o ten zisk nejde. Mne ide o posolstvo, o to že sa ľudia v mojej tvorbe nájdu. To bolo pre mňa koniec koncov vždy podstatné. Takmer všetok zisk z ateliéru šiel na pokrytie nákladov, ešte stále vyšších ako zisk. Rovnako blog bude pokračovať a taktiež by som chcela zahrnúť viac seba do príspevkov. Nie len kozmetiku a tliachanie o produktoch. Chcem Vám byť bližšie, tak ako kedysi. 

Hlavne Vás chcem obdarovať. Tvoriť pre Vás, bezplatne, bez podmienok. Pomôcť rozvíjať Vaše schopnosti, dávať ďalej moje skúsenosti a know how. Mala som na to veľmi pekné ohlasy, za ktoré ďakujem a otvorili mi oči - či už šlo o moju sériu vychytáviek v Canve na Instagrame v Reels, alebo článok o tom, k akým veciam sa dokážete dostať zadarmo. 

Toto všetko mi niečo dalo. Všetko čo sa stalo malo svoj význam a aj vďaka tomu som teraz tu. O niečo silnejšia, o niečo múdrejšia (:D). S inými vášňami, prioritami a hlavne s pozitívnym pohľadom do budúcnosti. Teším sa na všetko čo Vám budem môcť priniesť v nasledujúcich príspevkoch a verím, že tento príspevok bude posledným negatívnym na dlhú dlhú dobu. 

Ďakujem, že ste. A teraz to nie je len "influencerská fráza". Ozaj, z hĺbky môjho ❤ Vám všetkým ďakujem. Za spätnú väzbu, za spontánnu podporu, za virtuálne priateľstvá. Na pozadí tohto všetkého stoja úžasní ľudia, ktorí tu pre mňa boli po nociach, v dlhých rozhovoroch, pričom som sa s mnohými nikdy v živote (alebo len minimálne) videla. Tá virtuálna "realita" nemá len negatíva.

P.S. Každý z Vás, kto klikne na tento link, má prístup k veciam z ateliéru zadarmo. Je to také moje poďakovanie.