Je v poriadku pokračovať vo svojom živote?

Vraciam sa z mesta. Je sedem večer. Obloha už úplne sčernala, hviezdy zakrývajú mračná. V taške si nesiem džús, instantný udon. Na chodníku pred svojou bránou zastanem. Nad sebou počujem ako sa obloha otriasa zvukmi lietadla. Tie isté zvuky sú len niekoľko kilometrov od nás poslami zlých správ.

Neviem ako dlho na tom mieste stojím. Cítim, ako mi v hrdle rastie hrča, hrudník mi zviera tlak. Myšlienky v tej chvíli neviem ani zastaviť, ani zmierniť. Premýšľam nad tým, aká privilegovaná som. Že si môžem vyjsť s priateľom na kávu a koláč, prejsť sa po meste, nakúpiť si, a slobodne bez strachu kráčať po vonku. 

Aj napriek tomu, že sa to všetko nedeje u nás, cítim úzkosť. Avšak, ešte nestrácam možnosti racionalizovania týchto myšlienok. Keď sa dostávam z pomyselného tranzu a ochromenia myšlienkami, napadá mi len jedno. "Musíme ďalej žiť svoje životy."

Zo začiatku som nevedela čo cítiť. Pripomínalo mi to marec 2020, prvé správy o pandémii a úplný dištanc od toho čo sa deje. Verila som tomu, ale neochromilo ma to. Všetko to len znelo tak nereálne. Nikto na to nebol pripravený a všetci sme cítili istú úroveň úzkosti. A to je úplne normálne. V tomto momente sme všetci v určitej neistote.

Cítiť sa zle, v strese či úzkosti, v smútku a zúfalstve, je v tejto chvíli očakávané.

Ale tešiť sa z maličkostí, pokračovať vo svojich životoch je nevyhnutné.

Cítiť sa v rámci možností dobre nie je hriech.

Sociálne siete nás opäť postavili do viacerých táborov. Ten jeden zdieľa každú aktuálnu informáciu, všetko čo nám zasahuje do emócií. Ďalší zdieľa akési očakávané ospravedlnenie za to, že bude pokračovať v zdieľaní toho čo chce, denných bežných radostí a bežného života. A posledný tábor ľudí odsudzuje normálne žitie. Veď je vojna. Prečo by sme sa mali tváriť, že to je v poriadku.

Všetky tieto skupiny ľudí majú pravdu. Každá jedna.

Nemôže nám to byť ľahostajné.

Ale neznamená to, že ak niečo nie je online, neexistuje to.

Ako to teda zvládať?

Na začiatok je dobré povedať, že je úplne v poriadku nesledovať všetko. Najlepšou voľbou je vybrať si 1-2 relevantné, pravdivé informačné zdroje. Problém so všetkými zdieľanými príspevkami je, že sme ovplyvňovaní kognitívnymi skresleniami. Naše myšlienky a náš úsudok je ovplyvňovaný toľkými faktormi, ktoré si mnohí ani neuvedomujeme. Všetky informácie porovnávame, rôzne sa nás dotýkajú, rôzne nad nimi premýšľame. Posudzujeme ich na základe našich životov a skúseností, toho čo sme zažili, toho čomu veríme.

Verejne známe osobnosti to myslia dobre. Zdieľať informácie, aktuality, novinky. Vyjadrovať emócie v stories. Ale na druhej strane je to, že v tom všetkom chýba relevantná selekcia. Chýba tam premýšľanie nad tým, či ide o 100% pravdivú informáciu. Či nenastal "komunikačný šum" a niečo nie je povedané úplne presne. Nie je dobré brať za zdroj informácii osoby, ktoré nie sú dostatočne vzdelané v tom ako odlišovať informácie, ako sa adekvátne k situácii vyjadrovať. Miesto toho vidíme v každom druhom príbehu silne emočne nabité videá, vyjadrovanie negatívnych pocitov, plač, stres, úzkosť. A je nám z toho tiež úzko.

Opäť sa dostáva do éteru slovo vďačnosť. Máme byť vďační za to čo máme, máme ďakovať za maličkosti. Avšak stále sú medzi nami (bez výnimky mňa) osoby s duševným onemocnením, ktorí nedokážu cítiť vďaku. Osoba s depresiou nie vždy dokáže byť vďačná za to, že má strechu nad hlavou či teplú posteľ. Osoby s duševným onemocnením majú hodnotový rebríček úplne inde. Popri tom všetkom negatívnom sa pokúsme trošku zmierniť a brať ohľad nie len na osoby priamo zasiahnuté vojnov, ale aj na naše bežné životy. Na to čo prežívame aj mimo takýchto situácií.

Duševné zdravie nás všetkých otriasa aktuálnymi situáciami, ale o to náročnejšie to prežívajú osoby s duševnými problémami. Aj k tomu sa treba scitlivieť a vnímať to. Tolerancia je cestou.

Aj napriek všetkému je dôležité a priam nevyhnutné pokračovať v našich bežných životoch. Zdieľať to pekné je našou psychohygienou. Cestovať, pracovať, ísť na kávu či s priateľmi nie je zakázané. Je to nutné. Nevyhnutné pre naše duševné prežívanie. Nestraťme kontakt s tým čo nás robí šťastnými.

Aj osoby zasiahnuté aktuálnou situáciou sa snažia veriť v lepšie zajtrajšky.

Snažia sa veriť v to, že ráno vstanú a bude po vojne. Že sa dostanú cez hranice. Že neprídu o nikoho blízkeho. Že niečo bude už čoskoro inak. Nestrácajú nádej a bojujú. Tak nestrácajme nádej ani my.

Ak stratíme nádej a opustíme sa, nepomôže to nikomu.

Ale práve v tejto chvíli môže len pomôcť ak ostaneme v nádeji. Tieto dni ma priam upokojuje vidieť úsmev, ľudí ktorí naďalej idú za tým svojim.

Je dôležité vyjadriť solidaritu. Prispieť. Pomôcť. Priložiť ruku k dielu. Stať sa dobrovoľníkom.

Ale je úplne normálne a potrebné žiť ďalej. Nestratiť samého seba. S vedomím, že sme urobili čo bolo v našich možnostiach.

Nie je neohľaduplné žiť.

Rovnako nie je neohľaduplné nezdieľať informácie a aktuality.

Neviete, čo ľudia, ktorí informácie nezdieľajú robia na pozadí sociálnych sietí. My vidíme iba pozlátko, iba to čo sa ľudia rozhodnú dať von. Nikdy nevidíme na druhú stranu mobilu. Kto tam ozaj je. Ako sa ten človek cíti. A to musíme brať do úvahy. Nie každý vie byť transparentný a vyjsť na trh so všetkým svojim prežívaním a myšlienkami. Tolerujme to.

Ak máte pocit, že správy sledovať nechcete, v poriadku.

Ak máte pocit, že chcete zdieľať aktuálne dianie, v poriadku.

Ak chcete zdieľať len to čo chcete, v poriadku.

Ak chcete pomôcť, podporovať, dobrovoľníčiť, v poriadku.

Je potrebné tolerovať rozhodnutie každého, bez ohľadu na to ako sa chce na sociálnych sieťach správať v tejto situácii. 

Samozrejme, odsudzujem zverejňovanie klamstiev, dezinformácií, nenávisti.

Ako budúca psychologička zároveň cítim povinnosť pomôcť aspoň nejakým spôsobom. Z toho dôvodu som na svoj instagram uverejnila toto video, v ktorom nájdete malú dýchaciu techniku, ktorá Vám dočasne môže pomôcť zmierniť fyzické príznaky úzkosti. Samozrejme, nenahrádza to odbornú pomoc či terapiu, ale na pouhopouhé predýchanie pomôcť môže.

Na záver týchto mojich myšlienok prikladám súbor kontaktov, na ktorých nájdete pomoc odborného charakteru. V čase kedy pomáhať v oblasti duševného zdravia chce každý empatický človek na internete, je dôležité obraciať sa na odborníkov. Nepodceňte to. Vyhľadať odbornú pomoc nie je ničím za čo by bolo potrebné cítiť pocity hanby. Je to v poriadku. A zachraňuje to životy.