Ahojte a vitajte pri novom článku. Tak sa Vám po neskutočne dlhej dobe (vlastne len skoro 2 mesiacoch) znova prihováram a sama nechápem ako ten čas uteká. Poďme ale teda na pár updates. Tento článok chcem poňať len ako také moje vypísanie toho, čo sa do príspevku na Instagrame nevmestí.
V práci som za skúšobnou trojmesačnou dobou, a teda, zvládla som to a ostávam tam. Zamilovala som si to. Prostredie, kolegov, výhľad na celú prekrásnu Hlavnú ulicu v Košiciach, dobré obedy a kopec zážitkov. Práca na HR je teda ozaj tým, čo ma láka a v čom sa chcem viac a viac vzdelávať. Môžem povedať, že ísť na trvalý úväzok ešte počas štúdia bolo to najlepšie rozhodnutie. Ale to samozrejme súvisí aj s tým, že mi v škole popri práci neostalo veľa povinností, okrem pár predmetov, dokončenia diplomovky a štátnic, ktoré ma v máji čakajú.
A čo sa teda školy týka, moju diplomovú prácu som veľmi hrdo odovzdala do sveta, čím som sa podelila veľmi provizórne aj na mojom Instagrame, keďže takú tú oficiálnu fotku, so zhmotnenou diplomovou prácou nemám. Dopísala a odovzdala som ju 7 dní pred termínom, keďže som sama vedela, že ak by som do nej pozerala dlhšie, už by som príliš vymýšľala a menila veci. Avšak, obrovská vďaka patrí mojej školiteľke, ktorá ma veľmi podporovala a bola nesmierne trpezlivá, vďaka čomu som bola ozaj motivovaná dokončiť všetko. Dostala som tiež už kontrolu originality, s ktorou som extrémne spokojná a zároveň som už úspešne ukončila môj posledný semester. Koncom mája ma čakajú obhajoby a štátnice, a bude koniec.
Sama tomu nerozumiem. Len pred chvíľou som bola nervózna prváčka, ktorá netušila ako nejakú vysokú školu bude zvládať. Bola som zmätená, netušila som čo v živote chcem. Ostala som na všetko akokeby sama. Počas bakalárskeho štúdia som bola na tom asi najhoršie, po päťročnom vzťahu som so všetkým skoncovala, a bola na vypätí síl a vlastnom dne. Všetko som dávala len s odrenými ušami, bez akejkoľvek motivácie. Vtedy som prestala blogovať, spustila sa, flákala všetko od školy po seba.
Ale rovnako sama som z toho všetkého povstala. A som za to neskutočne vďačná. Za svoju vytrvalosť, odvahu ísť do nových vecí a urobiť "ešte jeden krok". Stále si stojím za tým, že všetko čo mám, mám vďaka sebe. Nikto iný, ale ja som sa drela dopredu a hore. Nič neprišlo náhodou, omylom, alebo nejakou rukou "šťasteny". Všetko je oddreté. A dnes som tu.
Dnes som na konci svojho štúdia, v práci ktorá ma napĺňa, s mojim vysnívaným mužom a priateľmi. Píšem, fotím, kreslím, doučujem štatistiku, mám pár bočných príjmov a pracujem na nádherných projektoch. Veľmi hrdo môžem povedať, že som sama pre seba úspešná.
Čo všetko som však zmenila, aby som sa dostala do tohto bodu môjho života?
— Nad výzvami, ktoré prišli do môjho života, som nepremýšľala príliš dlho. Intuitívne som ich vzala a uvidela ako sa časom vyvŕbia. Aj zlé skúsenosti mali svoj zmysel.
— Uzdravila som svoje telo a dušu. Venovala som sa (a stále venujem) v prvom rade sebe. Zlepšila som svoju životosprávu, naučila som sa odpočívať.
— Hovorím "nie". Nie, nechcem, nebudem. Veľmi dôležité slová. Skúste to, zmenia Vám život.
— Čas pre mňa, určený na písanie, fotenie, kreslenie. To čo ma baví.
— Začala som sa aktívne hýbať. Pomohlo to aj mojej psychike, ale hlavne môjmu pohľadu na seba. Pre mňa je sebaláska starať sa o seba a prispievať k svojmu fyzickému aj duševnému zdraviu. Bez reštrikcií, ale z rozumom.
— Pustila som zo svojho života ľudí a nových prijala. Ak je niekto, s kým je to neustále ako na horskej dráhe a spôsobuje mi to viac negatívnych ako pozitívnych pocitov, nechávam ho ísť. Aj to je selfcare.
— Vzdelávam sa, čítam, učím sa. Tak ako je psychológia celoživotným štúdiom, tak sa vzdelávam v rôznych oblastiach. Robím si kurzy, objavujem, venujem sa technológiám.
— Netlačím na seba. Pod tlakom možno vznikajú diamanty, ale my sme ľudia s dušou. V momente keď som prestala klásť na seba nezmyselné nároky a úpenlivo plniť všetky to-do-listy, začali sa diať obrovské zmeny k lepšiemu.
— Negatívne emócie sú potrebné a treba ich dať navonok. Je to v poriadku.
— Limitujem. Nákupy, materiálne veci, kozmetiku. Nie je to o obmedzovaní, ale o rozumnom šetrení a uprednostňovaní toho, čo nevidíme a nedržíme. Menej je viac.
Ale toto nie je žiaden recept a návod na dobrý život. Všetko je individuálne.
Čo ma čaká a neminie?
— Ako som spomínala, štátnice a obhajoby. Tým ukončím svoje štúdium, snáď úspešne, a vstúpim na plný úväzok aj do života absolventa.
— Zvažujem ďalšie "štúdium", v oblasti napríklad kariérového poradenstva. Chcem svoje štúdium psychológie o trošku posunúť ďalej a využiť.
— V máji bežím minimaratón :D Je to síce len 4,2km ale s mojou hroznou kondičkou mám čo robiť.
— Robím na *niečom* pre Inspiary.sk. Viac nepoviem a verím, že čoskoro uvidíte výsledky tvorby s Patrou Bene pre jej malý sen.
— Premýšľam nad tvorbou niečoho nového. Malého, kreatívneho projektu. Ale uvidíme, nič zatiaľ neprezrádzam.
Toto všetko nemá byť samozrejme chválenie.
Samozrejme, pochváliť sa je super, ale skôr chcem poukázať, že aj niekto, kto sa cíti ako "lúzer", môže o pár rokov byť zdravo sebavedomý a cieľavedomý človek. Je nevyhnutné pracovať na sebe a pre seba. Ale k tomu všetkému patrí aj to negatívne. Bezsenné noci, potoky sĺz, nechuť pokračovať. Treba nájsť v tom všetkom rovnováhu. A ono sa to vyplatí.
.png)
Komentáre
Zverejnenie komentára