Je to už nejaká doba, čo som sa k Vám naposledy prihovorila prostredníctvom blogu. Často som sedela pri otvorenom notebooku, hľadajúc tie správne slová, ktoré neprichádzali. Niesla som si so sebou vždy len spleť myšlienok, neutriedených a chaotických, ktoré vo finále ostali len cez odrážky.
Ale dnes sa snažím tieto slová dať dokopy a priniesť update na všetko čo sa v mojom živote udialo. Neviem ani kde začať, a preto to bude veľmi neusporiadané. Ale verím, že po takom dlhom čase sa Vám čisto myšlienkový článok bude páčiť.
— Asi tou prvou a najväčšou novinkou je jednoznačne nový titul v mene. Oficiálne som psychologička... Mgr. Viem, že často sa stáva, že tento titul niekomu pripadá ako slabý, bezvýznamný, v dnešnej dobe kde vnímame akokeby každý mal pred a za menom tituly ako PhDr., PhD., Ing. Očakávala som, že budem cítiť také to fomo (fear of missing out). Že budem mať pocit, že zaostávam za všetkými spolužiakmi, ktorí pokračujú v doktorandskom štúdiu. Aj ja som istú dobu veľmi chcela pokračovať. Avšak, pociťovať na sebe akademický tlak bolo niečím, čo som už v živote nechcela. A je to úplne v poriadku. Už nechcem pociťovať to, že na Slovensku má drvivá väčšina vyučujúcich potrebu spochybňovať vedomosti iných, či nekonečne apelovať na teoretické poznatky bez ohľadu na inú skúsenosť v praxi. Presne to som zažila aj pri štátniciach. Potiahla som si tému vedenia pracovného pohovoru, pričom s pohovormi pracujem už ochvíľu 6 mesiacov. A aj tak mi boli vyčítané veci, ktoré sa témy priamo nedotýkali, čo sa odrazilo na výslednom hodnotení. Nehovoriac o tom, že ma skúšali aj veci z iných tém, ktoré brali do úvahy pri hodnotení, aj napriek tomu, že v tom strese som teda na ostatné témy nerelevantné k potiahnutým vôbec nemyslela.
Čo je ale najdôležitejšie? Mám to. Je koniec. Vstupujem do úplne novej kapitoly môjho života.
Tie pocity pred štátnicami boli zároveň veľmi iracionálne. Áno, stres je prirodzenou súčasťou života, ale je v poriadku, aby študenti nedokázali spať, jesť, či dokonca sa čo i len napiť pred skúškou? Len kvôli potiahnutiu náhodnej témy pri vyučujúcich, ktorí od objektivity majú niekedy celkom ďaleko. A to nehovorím o konkrétnej skúsenosti, takto to bohužiaľ funguje celoplošne. Absolútne to nie je v poriadku. A výnimiek existuje žalostne málo. Ale na Slovensku musí prejsť ešte príliš veľa rokov na to, aby sa niečo zmenilo.
— Takže môj život pokračuje v práci. A nepovažujem sa za nejakého otroka systému. Práveže som celkom hrdá na to, že som sa ešte pred ukončením vysokej školy zamestnala na plný úväzok ako recruitment specialist, prakticky v odbore (pracovná psychológia). Byť pracujúci človek je úplne normálna vec, a vždy aj bude. Mám pocit, že sa poslednú dobu pozerá na ľudí bez vlastného biznisu ako na nejakých menejcenných. Každý okolo s niečím vlastným začína, a ľudia pracujúci v bežnej práci od 9 do 5 sú údajne ľuďmi bez potenciálu.
Ani ja už nemám svoj "biznis". Z BarsAtelieru sa stalo iba moje malé kreatívne miestečko, popri práci tvorím pre Patru Bene a jej Inspiary a tiež píšem blogy pre Renovality (normálne na dohodu). Tak som si to zariadila, tak to mám, a som spokojná.
Vôbec mi nechýba hnať sa za niečím úplne naplno. Viem, že by som od toho časom upustila, vyčerpala sa, a nakoniec to asi aj vzdala. Práca v oblasti HR mi vyhovuje, a kancelária je pre mňa tiež úplne v pohode miestom (a chodím tu takmer vždy, aj napriek možnosti home-office).
— Z práce som zároveň mala možnosť zabehnúť môj prvý minimaratón 4,2km, a síce to pre niekoho asi nie je bohvieaký úspech, dokázala som prekonať svoj osobný rekord. Teda aj napriek tomu, že som dva dni pred maratónom nabila koleno do tyčky v autobuse. Taká moja klasika, že jo?
Nakoniec som to ale odbehla, za môj najlepší čas, s úplne úžasným pocitom. Opäť ma to nakoplo trošku viac chodiť behať, cvičiť, zlepšovať sa, a hlavne žiť zdravšie. Neposilujem a nechudnem kvôli vzhľadu, ale kvôli vlastnej spokojnosti, zdraviu a sile.
Rozhodla som sa však zmeniť viacero vecí.
— Uvedomila som si, že mám tak trochu problém s nakupovaním. Nebol deň, kedy by som z práce nešla do drogérie, alebo sa cez víkendy netúlala v obchodoch. Nehovoriac o online nakupovaní. Mať peniaze, a nikdy nebyť učená k finančnej gramotnosti je celkom zlá kombinácia. Tak sa tomu musím učiť sama.
Spisujem si všetky výdavky, odkladám si na druhý účet nepremrštenú čiastku, aby som nemusela na môj hlavný účet siahať. Nekupujem si veci, ktoré urgentne nepotrebujem. Snažím sa minúť to čo mám, než si vec z danej produktovej kategórie kúpim. Najväčší problém pre mňa je kozmetika, čo bolo možno aj zjavné z mojich stories na Instagrame. Jednoznačne toho bolo už veľa, a hlavne som začínala mať popri týchto nákupoch celkom negatívne pocity, keď som svoju vôľu nenakupovať nemala úplne najpevnejšiu. Všetko to akosi vyvrcholilo vo Varšave, kedy mi v obchode prišlo zle keď som sa nevedela rozhodnúť čo chcem. Znie to asi trošku bizarne, ale ten moment ma ozaj naštartoval k tomu, aby som z obchodu vyšla bez potreby čokoľvek si kúpiť. A tak som sa teda rozhodla zmeniť moje nákupné správanie. Ale o tom si môžeme pokecať pri inom článku.
A toto všetko sa stalo doposiaľ...
Začína leto a neviem sa dočkať všetkého čo ma čaká.
Čoskoro ma čakajú promócie, potom 25. narodeniny, nekonečne veľa času pre seba, priateľa, kamarátov a tvorbu.
—
Veľmi ma teší, že som upustila od určitých zlých návykov a istých ľudí, vďaka čomu som omnoho pokornejšia, kľudnejšia a o niečo viac sama sebou. Som šťastná. S ľuďmi, o ktorých viem, že so mnou nie sú kvôli vlastnému "zisku". S ktorými sme tu pre seba vzájomne. Sledujem a robím to čo ma motivuje, inšpiruje a poháňa vpred. Netlačím na seba. Nenútim sa do vecí, do ktorých nechcem. To že neprispievam, alebo netvorím, neznamená že sa niečo zlé deje. Iba sa neženiem za nezmyselnými číslami. Som sebou a so sebou. A to je nad všetko ostatné.
Teraz môžem hlavne povedať to, po čom som vždy túžila.
Zvládla som to.
Som tam, kde mám byť.
Žijem život, ktorý som si vysnívala.
.png)
Komentáre
Zverejnenie komentára