Ako nájsť zmysel v nezmysloch

Väčšinou články začínam názvom. Ten mi udáva tému, ten mi pomôže s prvými vetami. Dnes to je však naopak. V hlave mám mnoho myšlienok, netuším ktorou začať. Možno si z tohto článku nič neodnesiete, a možno naopak vnukne nejaký nápad, či ideu.

Ako ste možno postrehli na Instagrame, som bez práce. Posledné týždne som bola nesvoja, v strese, a intuícia mi našepkávala, že sa veci možno vyvinú inak než by som chcela. A tak sa aj nakoniec stalo. Stačila hodina, a stála som vonku s batohom a novým statusom. Nezamestnaná. Domov som šla po tichu, bez nejakých výrazných pocitov. Skôr som mala pocit, že túto situáciu neponímam. Cítila som sa, ako keby som pozerala film o samej sebe. Mlčky som prešla k metru, a z metra peši kráčala domov. Nezosypala som sa, nepreplakala som cestu. Iba som šla a vnímala všetko okolo seba. Všetky výklady obchodov na Letnej, ľudí kráčajúcich okolo, záblesky lúčov pomedzi budovy. Cítila som na sebe lúče, ale netešili ma. Cítila som sa nejako prázdno.

Trvalo mi chvíľu, kým som sama seba zaktivizovala. Trvalo, kým som svoju myseľ zamestnala praktickými vecami, ako je úrad práce, poistenie, všetky náležitosti. Moja organizovanosť a plány každého dňa sa zrazu rozpadli. Nasledujúci deň som vstala a nemo pozerala na strop. Necítim nejaký smútok, odišla by som tak či tak. Akurát ma mrzí, že som nemala trochu viac času aby som sa na to vedela pripraviť.

Na úrade práce som sa desila. Čoho? Pohľadov, že som taká mladá a už som tu? Že sa o mne bude vedieť ako o "tej nezamestnanej"? Nič také však neprišlo. Žiaden výsmech. Žiadne obviňovanie. Práve naopak. Nekonečná podpora a pomoc, správy plné motivácie.

Moja predstava bola, že február bude o makaní - naplno sa vrátim k sociálnym sieťam, ilustrácii, budem cvičiť, behať... Miesto toho prišiel akurát tak stres a úzkosť. V noci som nevedela zaspať, otvárala som pracovné portály a rozposielala životopis - niekedy aj o 2 ráno. Nasledovali desiatky telefonátov a ďalšie desiatky zamietnutí. Niekedy tie dôvody boli priam bizarné. Bola som zamietnutá s tým, že mi chýba skúsenosť s niečím, čo bolo v životopise viackrát popísané. (Ale ja to poznám. Firmy rozposielajú desiatky zamietacích správ, ktoré sú často šablóny. Nie je v možnostiach a schopnostiach recruitera reagovať na všetko osobnou správou.)

Nie je všetko tak ružové ako sa prezentuje na sociálnych sieťach. Tie sú pre mňa galériou mojich malých pekností, toho čo ma baví, ako chcem vidieť svet. Už som sa naučila, že moja digitálna stopa nemôže byť o mojich úprimných pocitoch.

Kruté, ale tak to je.

Spolu s nezamestnanosťou prišiel priestor na všetko. Ale nemala som síl využívať to. Samozrejme, nebola som celé dni iba v posteli, ale až tak motivovaná som nebola. Výpoveď bola pre mňa šok, rovnako ako iné veci čo sa udiali. Ale o tom nebudem hovoriť.

Tieto dni už trávim inak, ako tomu bolo v prvej polovici februára.

Ráno začínam cvičením, aspoň 40 minút HIIT. Popri domácich prácach pošlem pár životopisov, urobím nejaký ten pohovor, robím si zaujímavé kurzy. Poobede vychádzam von. Túlam sa po Letenských sadoch, užívam si ak je slnečné počasie. Nachodím tisícky krokov, vyvetrám hlavu a prichádzam na iné myšlienky. Fotím, tvorím, niekedy len tak do "šuflíka". Viac kuchtím a vymýšľam vlastné recepty. Užívam si čas pre seba. A užívam si čas s mojim mužom.

Ale práca mi chýba. Potrebujem mať riadny denný režim, mať na sebe tasky, učiť sa, socializovať sa. Jednoducho to potrebujem. Pauza mi prospela, teraz v marci som už motivovaná a odhodlaná nájsť si zmysluplnú prácu, urobiť krok možno do neznáma na juniornej pozícii. A ak to nevyjde, prejdem na živnosť. Mám všetko čo potrebujem k tomu, aby som rozbehla svoje veci. Síce som s tým chcela ešte rok/dva počkať, ale žiť v Prahe bez financií nejde.

Stále verím, že Praha je tá pravá. Osudová. Tu som ozaj doma. Tu mám omnoho viac možností. Milujem každú uličku, každý park. A nechcem o to prísť. Vážne nie.

A tak už mám názov článku. Možno sú tieto všetky vety nezmyselné pre ostatných. Ja v nich nachádzam nový zmysel.

Zmysel urobiť každý ďalší krok, nevzdať to, mať ostré lakte ak treba. Poslať ešte jedno CV, odcvičiť ešte jednu minútu, naučiť sa ešte jednu zručnosť. Pretože ktovie. Možno to jedno niečo mi zmení život. Tak ako ho už zmenilo mnohokrát.