(Ne)Zapadám?

Nezapadám. Nikdy som nezapadala. Chcela som to vôbec?

Určite poznáte ten moment, kedy výjdete z kina, alebo dopozeráte nejaký seriál, dočítate knihu, a hrozne by ste chceli byť presne takým človekom, akým bola niektorá postava. Či už to bola Blair z GossipGirl, alebo Andrea z The Devil Wears Prada.

Je niečo málo po polnoci, kedy opäť raz nedokážem zaspať a cítim isté napätie. Na Instagrame som už prešla stories všetkých, ktorých sledujem. A ostala som s akýmsi prázdnym pocitom. Takým prázdnym, až ma budí v noci.

Celkovo by som mohla povedať, že mám v živote všetko čo potrebujem. Mám naplnenú väčšinu svojich potrieb, a Maslow by na mňa bol hrdý. Je to však väčšina. A v tom prázdne, ktoré ma drží bdelú, je niečo čo mi chýba.

Potreba niekam patriť a zapadať je úplne normálna. Odmalička sme predsa niekam patrili. Či to bol okruh priateľov, rodina, trieda v škole, študijný odbor, práca... Ale čo ak ten pocit siaha ďalej, než sú len nejaké spoločenské skupiny?

Aj napriek akémusi sociálnemu zariadeniu, som bola stále istým spôsobom nezapadajúca. Vždy som bola nejakým spôsobom iná (a nejde len o klišé frázu). Mala som problém so zmysluplnými priateľstvami, a často som končila v takých, kde za mojim chrbtom vlastne priateľstvo existovalo iba v mojej hlave. Priateľstvá, ktoré boli priateľstvami, iba ak daný človek dokázal niečo z toho vzťahu vyťažiť.

Vždy som patrila k akýmsi podivínom, a vždy mi bolo dávané najavo, že si za to môžem sama. Pretože nerobím čo ostatní, pretože sa nesprávam ako ostatní. Vždy ma bavili nejaké iné veci ako boli práve "v kurze". To čo tešilo a bavilo mňa, už dávno nebavilo iných.

Bola som "late to the party".

A tak som bola väčšinu času sama. Sama so sebou, ale nie sama sebou.

Mala som potrebu utiekať sa k materiálnym veciam, aby som bola súčasťou skupiny, aby som niekam aspoň naoko zapadla. To materiálne sa stalo konverzačnou témou, kedy mi niekto niečo pochválil. Len vtedy som dokázala mať pocit, že aj na mne záleží. Cítila som strašné fomo (fear of missing out), kedykoľvek som niekam nemohla ísť, kedykoľvek som si niečo nemohla dovoliť.

Keď som v 2014 začala mať blog a fungovať na instagrame, slovo "blogerka" bolo brané ako posmešok. Dnes, tí istí ľudia, sa prezentujú na sociálnych sieťach verejne a robia presne to, za čo som si ja vypočula mnoho veľmi zaujímavých pomenovaní.

Vtedy sa môj materializmus ešte prehĺbil. Kupovala som to čo iní, chodila som na miesta kam iní. Aby som sa podobala. Aby som v sebe nadobudla pocit, že niekam patrím. Ale nedokázala som s tým pocitom narábať. Ako je u mňa zvykom, šla som do extrémov.

Z prvého výletu v Krakove som si odniesla pohár zo Starbucksu, špinavý od horúcej čokolády. Len preto aby som si ho mohla odfotiť. Do školy na pitie som si nosila Voss, Arizonu, alebo Fiji fľašu. Z prvého výletu v Prahe som sa vrátila bez jediného centu, pretože Sephora. Nakupovala som veci len preto, aby ma niekto pochválil. Kúpila som si online papierovú tašku od Victoria's Secret, pretože tak sa to vtedy robilo. Aby som mala pocit, že to robím dobre. Cítila som priam príliv adrenalínu, keď som šla niekam, kde bol niekto koho sledujem. Dlhodobo ten pocit nebol príjemný. Ani následky. Každá výplata končila vo veciach, v nákupoch, v kozmetike. Dnes už viem, že to neboli veci, ktoré som chcela. Boli to veci, ktoré som "musela" chcieť. Lebo inak by som bola opäť iba outsider.

Oči mi otvorila obzvlášť jedna osoba, na ktorej som všetky tieto moje negatívne veci videla a neznášala. Uvedomila som si na tom svoj vlastný boj, ktorý celý život vediem.

Dnes už viem, že ma veci nedefinujú. Stále mám veľmi nezdravé nákupné správanie. Ale robím čo môžem. Ostať bez práce ma uzemnilo, a donútilo prehodnotiť ako veci robím.

To, čo ma ozaj definuje, je moje správanie.

Nikto sa už nepozerá na to čo mám a koľko toho mám. Mať veci už nie je tým čo ťahá môj blog a sociálne siete. Ide o to, čo hovorím a píšem.

Hodnotový rebríček internetu sa zmenil. A ja s ním.

Stále sa necítim, že by som zapadala.

A možno zapadať ani nebudem.

Nebudem "influencerka" s tisíckami sledovateľov. Nebudem cestovať do všetkých rôznych destinácií, kam ostatní. A nebudem sa hrdiť na pohľad dokonalým životom plným PR balíkov, eventov, brunchov s kamarátkami. Vždy tu bude niekto, kto prevráti oči nad tým čo píšem, a čo dávam online. Vždy tu budú neúprimní ľudia, ktorí sú prítomní iba kým sa im to hodí.

Pretože možno bude môj život úplne obyčajný a tak to bude pre mňa dobré a správne. Práca od 9 do 5 nie je nadávkou, a vlastný biznis nemusí vždy vyjsť. Stravovať sa doma miesto reštaurácií nie je menejcenné. Mať svoje súkromie a von dávať iba určité veci neznamená, že nie som autentická. Stretnúť sa s priateľmi v bare tretej cenovej môže znamenať viac, než sedieť v nóbl reštaurácii len aby to na internete vyzeralo dobre. Odísť odniekiaľ bez fotografie neznamená, že sa to nestalo. Dovolenky a výlety si môžem užiť bez toho, aby som si niečo hmotné odniesla domov.

Nezapadať do toho, čo sa aktuálne "má a nemá robiť", je to čo ma robí sebou. Je to, vďaka čomu môžem byť ozaj šťastná.

Nepotrebujem sociálne potľapkanie po pleci za to, že robím veci rovnako ako iní.

Nepotrebujem spropagovať vlastné duševné ťažkosti, hrať sa na coacha, a zarábať na tom pretože "teraz sa to tak robí".

Chcem sama pre seba normalizovať obyčajný život. Žiadne "that girl", "aesthetic girl" trendy, kedy opäť len niekto hovorí, že po zobudení si mám dať pohár studenej vody, urobiť 5 krokovú skincare, a robiť pilates iba preto aby som si z toho natočila "vlog" na internet, a za iných okolností by som sa vlastne asi ani nemala mať rada. Pretože to tieto trendy naznačujú. Ak si nedoprajem "selfcare routine", automaticky asi robím niečo zle. Mať sa rada neznamená mať zorganizovaný deň preplnený rôznymi krokmi a rutinami.

Je v poriadku nevstávať o 6 ráno. Je v poriadku necítiť vďačnoť a neviesť si denník. Je v poriadku mať doma bordel, nemať zorganizované veci ani život. Mať mastné vlasy a nosiť obyčajné staré tepláky.

Chcem sa cítiť dobre, aj keď si ráno iba umyjem pleť a dám krém. Keď sa pôjdem sama korčuľovať v starých legínach a mikine, a nie v nejakom ladiacom sete. Keď si dám kávu sama doma a nezdokumentujem to online. Chcem robiť veci po svojom, a nie tak ako ich vidím online. Chcem nesúhlasiť s inými, viesť konštruktívne debaty a učiť sa novým pohľadom na rôzne témy.

Nie som nikto menej a nikto viac než iní. Nikto viac len preto, lebo tvorím online. Nikto menej len preto, že nemám to čo iní.