O vlnách

Moju úzkosť by som vedela prirovnať k vlnám.

Zatiaľ čo ma prvá zvalí na lopatky, prichádza ďalšia.

Nestíham sa rozdýchať.

Valia sa jedna za druhou.

Chcem si na ne zvyknúť.

Chcem v nich vedieť plávať.

A práve teraz takéto vlnobitie odznelo.

Nachádzam samú sedieť na dlážke pri posteli. Úplne vyčerpaná. Som bosá, takže na nohách cítim chlad dlážky. Trasú sa mi ruky, oči budú opuchnuté po celý zvyšok dňa. Tak ako sa všetky tie myšlienky naskladali do vĺn, tak je zrazu úplné ticho. Som v byte sama. Nikto nevie, že sa toto práve stalo. Zamotám sa ešte viac do svetra a schúlim sa, a takto sedím ani neviem ako dlho.

Posledné dva mesiace strácam pôdu pod nohami. Som v štádiu, kedy netuším čo robiť. Cítim zmätok z budúcnosti, cítim hnev na minulosť.

Viem.

Minulosť nezmením a budúcnosť neovplyvním.

Cítim krízu. V tvorbe, v živote, v sebe.

Vidieť okolo seba ľudí, ktorým sa darí, je odrazu bolestivé.

Všetko si vyčítam.

Sama k sebe prehováram.

"Veď toho nechcem tak veľa."

"Veď robím maximum."

A aj keď sa na mňa valia vety o tom, ako to vyjde a ako to bude dobré, nech robím čo môžem, sú to pre mňa teraz iba frázy.

Chcem im veriť.

Vážne.

Ja viem, iní to majú horšie, iní nemajú také možnosti ako mám ja.

Som privilegovaná biela žena.

Ale teraz som v bode života, kedy mi veci nedávajú zmysel.

Kedy sa možno len potrebujem vzdialiť, zastať a nachvíľu ostať v tej prítomnosti.

Nachvíľu sa stratiť aby som sa našla.

Nechať to vlnobitie plynúť a nebrániť mu.